Čo som si priniesla z Mexika?

Ako som sa dostala na erazmus do Portugalska?

Odchod bol strašný. Ráno som všetko stihla načas, čo je nezvyčajné. Dokonca som si aj dobalila veci, ktoré mi chýbali. Väčšinou sa balím na poslendú chvíľu a zabudnem si dve tretiny vecí. Išla som s rodičmi a s priateľom. Všetci sme sa usmievali ale bolo to také zvláštne, pretože sme sa skôr báli, čo sa bude diať. Priateľ ma odhováral od odchodu. Povedal, že chce, aby som si splnila sen ale nechce aby som odišla. Cesta na letisko bola VEEEEĽMI depresívna, dokonca začalo pršať. Letisko v Katowiciach nie  je pekné a nemajú tam ani dobrú kaviareň. Tak sme sedeli pri hnusnom čaji a zapekanke a čakali sme, kým budem môcť odovzdať batožinu. Celý čas som čakala, že sa stane niečo, kvôli čomu zmeškám let. Neviem prečo, necítila som sa úplne na let. Keď som sa rozlúčila s našimi, mala som v hrdle veľkú guču a len-len som sa nerozplakala. Keď priateľ išiel so mnou k bezpečnostnej kontrole, už som plakala. Nechcela som veľmi ísť ale už nebolo cesty späť. Let trval 4 hodiny a ja som priletela do krajiny, ktorú som nepoznala a bol večer Išla som do metra, ktoré malo zastaviť pri zastávke autobusu, ktorý ma mal zaviesť do môjho mesta. MAL. Keď som vyšla von, počula som dvoch chalanov, ktorí sa bavili o autobusovej stanici, tak som prišla k nim, že či môžem ísť s nimi. Odpoveď bola kladná. Sranda, že išli do iného mesta a ich zastávka bola úplne inde, ako som potrebovala. Takže som sa stratila, zapadalo slnko, mala som 40 kg batožiy v rukách. Našťastie som sa opýtala neznámich ľudí, či by mi pomohli s cestou a zobrali ma na stanicu. Cesta do Leirie bola strašne dlhá a bolo mi zle. Nechápem z čoho ale jednoducho som sa cítila zle a bolelo ma brucho. Keď som došla do Leirie, Veronika už ma čakala a išla som ku nim. Vyspala som sa na gauči a išla sosa presťahovať na hostel. Odvtedy to bola mizéria. Nemala som žiadne miesto na robenie si jedla, takže som musela chodiť von. No a tunajšie reštaurácie ma zatiaľ neoslovili.  Nemala som moc s kým chodiť von, lebo som tu veľa ľudí nepoznala a hlavne párty tu sú každú noc, takže sa v noci moc nevyspíte. Prvá noc bola veľká mexická párty. Počas ktorej mi jedna pani odpísala na ubytovanie, takže som bola tak trochu v šoku a išla som dohadovať detaily. Dala mi zľavu z ubytovania a ja som chcela ísť na obhliadku. Na druhý deň som teda dohodla, že sa o 16 stretneme a ja si pozriem byt. Jedna vec, ktorá je tu skoro istá je, že budú meškať. Táto pani meškala dve a pol hodiny! Myslela som si, že je to vtip ale nebol. Nakoniec mi ukázala byt a ja som ho zobrala. V pondelok som sa nevedela dočkať času, kedy sa presťahujem. Nakoniec som si počkala dve extra hodiny od času, kedy sme boli dohodnuté. Mala som však kde bývať a to bolo dôležité. Celý byt bol krásny ale ušmatlaný. Ako keby tu nikto neupratoval tak rok. Ale bola som príliš unavená z predošlej noci, aby som niečo riešila. Jednoducho som si nakúpila jedlo, navečerala a išla spať. Moje vyučovanie je od 19-23:30. Čo je neuveriteľne neskoro, takže som si prvý týždeň iba zvykala nato, aby som nezaspala na hodinách. Jeden profesor si myslel, že sa nudím, keďže som neustále zívala. No a po prvom týždni si myslím, že som už aklimatizovaná a môžem zase začať fungovať na 110%.

Ako som sa dostala na erazmus do Portugalska?

Ahojte!
Toto bude poste bez fotiek. Takže ak vás to odradzuje, píšem to hneď.
Na erazmus som chcela ísť vždy. V podstate som chcela cestovať odmalička. Ale erazmus bol môj sen. Čo je však zaujímavé, nikdy som nemyslela na jednu krajitu. Vždy som len chcela ísť do ZAHRANIČIA. Keď som sa dostala na vysokú školu, v bakalárskom štúdiu na Mendelke bolo tak málo informáciíí a tak strašne veľa práce, že som vedela, že to nestihnem. Našťastie som teraz na VUT, z čoho som neuveriteľne šťastná. Prístup je úplne iný, hneď na prvej hodine nám vysvetlili všetko o erazme, kam sa dá ísť a HLAVNE nám povedali že v programe je dosť peňazí, že všetci môžeme ísť a mali by sme ísť. Odvtedy som bola nakopnutá. Začala som rozmýšľať nad krajinou, v ktorej by som chcela študovať. A vyšlo mi Fínsko. Milujem zimu a tmu, nemám rada, keď je niekto v mojej osobnej zóne a keď ma štúdium baví, pracujem celkom zapálene. Vybrala som si teda Fínsko. Poslala som prihlášku a čakala, kým ma príjmu. A v apríly to prišlo. Okolo 24 apríla mi prišiel list, že ma prijali na mnou vybranú školu. V liste bolo niekoľko krokov, čo treba spraviť, aby som mala izbu, rozvrh atď. Hneď prvý krok bol registrácia. A v jednom kroku som mala vybrať, ktorú fakultu navštívim. A ekonomická tam nebola. Vrátila som sa na začiatok, či som nezaklikla niečo zle. Ale nie, znova tam nebola. Tak som si prečítala list, ktorý mi poslali a asi 4 alebo 5 bod bol, že neotvárajú ekonomické hodiny. To bol pre mňa šok. Tak som sa rozhodla, že si chcem pozreť iné mestá ale vo Fínsku mali všetky univerzity deadline do konca apríla. Dovtedy by som musela mať všetko vybavené. Čo je v podstate nemožné. Chytila ma panika a rýchlo som volala do školy. Tam mi povedali, že mám ešte možnosť ísť ale musí to byť južanská krajina. Tie ma nikdy nelákali ale v tej panike som mala klapky na očiach a videla som len to, že ak nepôjdem na erazmus, tak sa mi nesplní sen. Preto som začala rozmýšľať. Taliansko mi príjde lenivé, v Španielsku sú hodiny po španielsky, Grécko nie, Chorvátsko a Bulharsko sú dovolenkové krajiny ale okrem pláži ma to tam moc nezaujíma. Jednoducho som vyraďovacou metódou prišla k Portugalsku. Prišlo mi, že tu je toho celkom dosť čo vidieť, neni až tak drahé a učí sa tu po anglicky. Okej, všetko som vybavila. Trvalo to asi dva týždne ale vybavila som všetko. Potom som sa sústredila na skúšky a na cestu do Mexika a Benátok a trošku som nato ja zabudla. No a potom som začala rozmýšľať, že či vôbec niekam chcem ísť. Lebo Portugalsko neni krajina mojích snov, budem mať veľa práce, keď sa vrátim domov a bude to extrémne ťažké, keďže vôbec nerozumiem portugačine. V jednom bode som bola rozhodnutá ostať doma. Pretože to nebolo to čo som chcela. Povedala som si, že radšej pôjdem po škole  na prax alebo niečo také. Ale potom som si povedala, že radšej to stihnem počas školy. Toto rozhodnutie padlo týždeň a pol pred odchodom. Tak som začala riešiť letenky a ubytovanie. Letenku som našla z Katowíc. Ubytovanie som si pozerala večer pred odletom. Nič som nenašla, tak som si na prvé tri noci zaregistrovala hostel a úplne prvú noc nemali ubytovanie voľné, tak som bola rozhodnutá spať na letisku. Našťatie som napísala jednej slovenke a ona ma prvú noc ubytovala.

Vysnívaná Amerika

Odchod domov

Áno, lietadlo meškalo. Takže mohol JEDEN z nás nastúpiť. Bolo ešte JEDNO voľné miesto. Rýchle rozhodovanie, pôjde Maťo a ja ostanem bez všetkej techniky, ktorú mal on? Alebo pôjdem ja a Maťo ostane sám napospas NY?

Nakoniec sme sa rozhodli, že buď obaja alebo ani jeden. Rozpovedali sme mu story o našom priateľstve a lete a on sa rozhodol nám dať náhradnú letenku úplne ZADARMO. Mali sme obrovské šťastie v nešťastí ako sa hovorí. Lenže leteli sme až za 3 dni, čo teraz? Keďže už bolo po ôsmej večer, rozhodli sme sa prespať na letisku. Táto noc bola strašná! Maťo má moje plné uznanie, že skoro celú noc vydržal hore strážiť batožinu aj nás. Asi o tretej v noci ma zobudil, že by už chcel spať. Obaja sme boli unavení, pretože sme sa deň predtým chceli čo najviac vyčerpať do lietadla. Od tretej som držala stráž ja. Bolo to nekonečné, pozrela som si jeden film a hrala Solitare ale okolo šiestej som budila Maťa, nech to prevezme opäť on. Zobudili sme sa ráno a rozmýšľali, čo budeme nasledujúcu noc a deň robiť. Rozhodli sme sa ísť späť na Manhattan. Najskôr sme si museli kúpiť listky na metro. Potom sme sa išli niekam najesť, keďže sme už nemali veľa prachov, skočili sme znova do Five Guys a ja som si dala jedlo z nejakého bufetu. Potom sme išli celí špinaví, unavení a rozbití do Central Parku. Tam sme si zložili veci a okolo nás prebehol potkan. Potom ďalší. Tak sme išli na lúku, kde bolo veľa ľudí. Medzi nimi sme sa zložili a ja som do 5 minút zaspala. Martin mal celý čas hliadku. Potom ma budil s tým, že aj on by si rád pospal. Tak sme sa zase raz striedali. Okolo ôsmej večer došli naši kamaráti a iba sme kecali. Dali sme si pizzu a išli späť na letisko. Bolo asi 23:30 a my sme sa vybrali metrom na letisko! Lenže metro premávalo iba po Jamaica station, a odtiaľ sme museli prestupovať. Zase raz sme nevedeli kde. Takže sme sa chceli opýtať nejakého okolo idúceho. Nikoho sme nevideli až na dve ženské na zastávke. Tak sme za nimi prišli. Vyzerali úplne mimo a jedna z nich sa nevedela prestať smiať. Bolo to celkom desivé. Povedali, že máme ísť stále rovno a že to nájdeme. Tak sme išli.Okolo pol noci so všetkými našimi vecami. Nikde ani živej duše. Desilo ma to ešte viac, ako keby tam pobiehali ľudia. Zrazu sa oproti nám rozbehol jeden černoch. Prišiel k nám a začal si pýtať peniaze. Ja som mala všetko iba na karte, nemala som žiaden cash. Ale on nám neveril, tak sa nás stále pýtal, čo má urobiť, aby sme mu dali peniaze. My s Maťom  sme už chceli odísť ale on nás stále zdržiaval. Nakoniec si pred nás aj kľakol a to sme využili a zdrhli sme. Potom už sme sa dostavili na letisko a zase raz sme tam strávili noc. Prešli sme všetky terminály, zaspávali sme v letiskovom metre a noc nevedela skončiť. Druhý deň sme si dali posledné PSL v starbuckse a konečne sme sa pripravovali nato, že odletíme.

Keď sme si išli dať odvážiť batožinu, skoro sme obaja odpadli, keď nám stroj, ktorý vypľúval palubné lístky oznámil že naše víza niesú platné a že nemôžeme letieť späť do Čiech. V tej chvíli som nevedela, či už sa mám smiať, či plakať. Tak som išla za jedným pánom, ktorý usmerňoval radu a on nás pustil aj bez lístka. Pri check-in nám znova ten pán povedal, že nemôžeme letieť. Vravím mu, nech to skúsi znova, že to musí byť omyl. A on tam niečo zadal, potom zobral našu batožinu a my sme mohli ísť ďalej. Po všetkých kontrolách sme si sadli na zadok a čakali. Všetci do lietadla nastúpili veľmi skoro, podmienky na let boli perfektné, takže sme odleteli o pol hodku skôr a leteli sme o 20 minút menej. 

Príchod do Prahy

Prileteli sme do Prahy a dostali sme aj prvú facku počasia. Bola nám celkom zima. Druhá facka ľudia vôbec neboli milí. Nikto! Boli sme zvyknutí, že predavačky sa predbiehajú v tom, ktorá dá väčší úsmev, ktorá ti pomôže a tu len ľudia, ktorých očividne nič nebavilo. Išli sme vlakom do Brna a užívali sme si spánok, vzduch a to, že sme "doma". Na celý týždeň som mala asi 200 korún a pár predmetov, na ktoré som musela ísť. Takže som týždeň žila z rožkov a verte tomu, že v živote mi tie rožky viac nechutili. Bola som naozaj rada, že som bola doma. Milujem byť na doma aj v Brne sa cítim skvele. Preto som sa rozhodla priniesť trochu NY sem. Na ľudí som začala byť milá viac sa usmievať a keď niekomu zaželám pekný deň v obchode vidím, že ľudia sa trochu pousmejú a to sa mi páči.

Vysnívaná Amerika

Posledné dni v Ocean City

Ahojte, konečne už moje americké story začína naberať konca a toto je posledný diel pred New Yorkom, na ktorý sa všetci tešíme! Po návrate z Washingtonu sa zase začal pracovný kolotoč. No už bol uvoľnenejší, pretože sme mali už menej ako mesiac práce pred sebou. Išli sme spolu na pláž a hrali volejbal. 

Niektorí kamaráti už začali odchádzať. Čomu som sa aj tešila, aj netešila. Tešila, pretože som vedela, že už čoskoro pôjdem aj ja. Netešila, pretože mi odchádzali kamaráti. Prví traja odišli po jednom, pretože každý mal iný program. Potom mala odísť partia 4 kamarátov, tak sme usporiadali obrovskú párty. A bolo to super. Prišli všetci kamaráti z roboty a bavili sme sa. Zoznámila som sa s Jamajčanmi, Bulharmi, Rumunmi a samozrejme došlo aj pár Američanov. 

Potom som mala narodeniny. Na to som sa veľmi tešila, pretože 21tka je v USA vek, kedy môžete oficiálne začať piť. Na tento deň som si v oboch prácach zobrala voľno a išla nakupovať. Čo vám poviem Levisky v plnej cene stále 40 dolárov v zľave ste našli aj za 15. Nakupovanie som si naozaj užila. Potrebovala by som síce nosiča a auto ale stálo to zato. Navštívila som outletové centrum, kde bolo všetko ešte v lepších cenách. 

Moje narodeninové menu bola zmrzka plus hambáč! Navyše kamartízi išli so mnou von, keďže som prvýkrát mohla ísť do baru. Pred barom vám vždy  kontrolujú pas(nič iné ako preukaz s vekom od zahraničných nebrali, navyše to všetci brali veľmi vážne, takže aj očividne starší - 40 a viac museli ukazovať preukazy!). Pri vchode som povedala vyhadzovačovi, že mám narodky, tak mi všetci blahoželali. Vlastne celý deň som všetkým hovorila, že mám narodky. Vedela som, že to veľmi neoslávim, takže som si to užívala aspoň touto formou. 

Nakoniec všetci odišli a ostala som tam len ja s Maťom a Rumunkami. Maťová kamarátka Kika nás prišla na pár dní pozrieť. Poznala som ju už predtým ale nie veľmi dobre, ale je to super dievča a skvele sme sa bavili. Už som ani nepracovala, takže od rána pláž alebo ničnerobenie a popíjanie. Bolo to po veľmi dlhom čase fajn. Potom vás to už začne nudiť. Teda ak ste človek, čo furt niečo vymýšľa. Takže sme išli na výlet na ostrov, kde žijú divé poníky. Prvýkrát do Walmartu . to som brala ako povinnosť! Target som bohužiaľ nikde nenašla. 

Posledné dva dni sme sa s babami vyparádili a išli na jesenný festival šarkanov! Boli tam rôzne tvary a veľkosti. Američania  z toho urobili skvelý šport a ukazovali rôzne kreácie! Bolo to naozaj pekné. Prechádzali sme sa po Boardwalku , pomaly balili a pripravovali na odchod do NY. Poslednú noc pred tým, ako sme o šiestej ráno odchádzali Maťo povedal, že nech dojde pár ľudí na pivo, že si dáme a pojdme spať. No pozvať niekoho na dom v USA sa dokáže zvrhnúť veľmi rýchlo. Takže to v praxi znamenalo, že k nám prišli ľudia s krabicami plnými alkoholu a jedla a prišli sa s nami rozlúčiť. Bola to naozaj sranda, prešli sme sa v noci po pláži, ja som čosi málo popila a išla som spať o tretej, kamaráti išli spať o 5! Ráno sme zobrali veci a kamarát nás odviezol na stanicu. Tam sme čakali na autobus, ktorý nás mal vziať do NY!

prvýkrát idem do jedných z najslávnejších donutov - Dunkin Donuts

začala pumpkin sezóna  -tekvicový muffin

skriňa pre 6 ľudí!

Párty!

Vysnívaná Amerika

Washington a ďalšie práce

Dni v OC trvali naozaj krátko, jednoducho sme vstali, makali, makali, makali, prišli domov na terasu pokecali /bola párty a išli sme spať. Ja som sa párty moc neúčastnila, jednoducho preto, lebo mi dlhšie trvá, kým sa sa osmelím. Som trochu hanblivá a párty s novými ľuďmi sú pre mňa niekedy trochu stres. 90% času len pozorujem ľudí. Niektorí ľudia si môžu myslieť, že som si teda veľa neužívala ale opak je pravdou. Po čase mi to však začalo celé liezť na nervy. V J/R´s sme si všimli, že zahraničný- nie americký zamestnanci sú diskriminovaní. Áno, nikdy by som si nemyslela, že v krajine prisťahovalcov budú nový prisťahovalci diskriminovaní tými starými. Tak som sa rozhodla hľadať si novú prácu. Jeden deň som mala voľno a našla som si rovno dve práce. Takže som to celé vymenila. Ráno som pracovala v House of Pancakes a večer zas v Tap house. 

Little house of pancakes ribs and pizza 

Znie to super nie? Tu som tiež robila hostesku, lenže s o niečo vyšším platom a navyše všetko jedlo som mohla mať za polovicu. Veľmi sa mi páčil ich spôsob raňajok, palacinky, klobásky, slanina. Všetko dobré na jednom mieste. Teda sama by som to nechcela praktikovať a príde mi to nechutné, no na tanieri to vyzeralo dokonale. Sem tam som sa tam naobedovala aj ja. Síce pre Američanov to bolo raňajkové menu ale mne to stačilo ako obed. Palacinky mali naozaj na všetky spôsoby. Moje najobľúbenejšie boli s M&M cukríkmi. Šéf v tejto reštike bol trochu magor. Okná sme museli umývať každý deň a na servise pre zákazníkov mu záležalo na 110%. Lenže sa nevedel správať. Veľakrát sa stalo, že nás hostia ľutovali, že pracujeme u takého somára. Našťastie som tam pracovala už len posledné tri týždne. Prvý týždeň bol skvelý, pretože som pracovala so Slovenkami, ale tie odišli a nakoniec som tam ostala len s Rumunkami. Tie až tak super neboli. Stále sa medzi sebou rozprávali po rumunsky, a tak som tam celý deň stála a nič nerobila. Niekedy sa stalo, že ma šéf dal umývať riady, to som mala celú prácu úplne v paži a hrajkala som sa s umývačkou :D 

Môj stolík, za ktorým som vítala ľudí. Raz bolo vonku tak strašne teplo, že som dostala úpal a ďalšie dva dni mi bolo veľmi zle. V tanieri je omeleta s kuracím mäskom a zemiakmi. V druhom sú palacinky s M&M. 

Taphouse

Našťastie moja posledná práca bola úplne skvelá. Robila som holku pre všetko v jednom športovom bare/ reštaurácií. V Amerike sa berú športy veľmi vážne. V tomto taphouse mali radi RAVENS A ORIOLES. Prvá je americký futbal a druhá je baseball. Vždy tam fičal športový prenos. Večer bola hra a na druhý deň ju celú rozoberali. Naozaj ste niekedy mohli vidieť hodinový rozhovor o tom, ako hodil loptu rozohrávač! Keďže som tu začala pracovať ku koncu leta, hostí sme mali menej. Niekedy sa mi stalo, že od jednej do šiestej som nič nerobila. Tak som si spravila nejaké jedlo a pozerali sme futbal alebo sa rozprávali. Keď prišiel Labour day začala sa škola a my sme už nemali skoro žiadnu prácu. Začínala som teda neskôr ale ostávala som dlhšie. O to viac ma to bavilo. S barmanom sme si len tak niekedy sadli a pili sme. V deň mojich narodiek som mala voľno ale na druhý deň si so mnou pripíjal naozaj každý. Dokonca som dostávala pitie aj od hostí. Bolo to skvelé-celý týždeň ma volali Birthday girl. Bohužiaľ z tejto reštiky nemám fotky. 

Washington

Do Washingtonu som sa tešila ako malá už len z toho dôvodu, že vypadnem z OC. Nechápte to zle, ale OC je strašne malé a po čase vás omrzí, pretože okrem hotelov, reštík, herní a minigolfu tam nič nieje. Keď sme teda mali odísť vstávala som medzi prvými. Rýchlo som sa najedla, hodila na seba dáke šminky a mohli sme ísť. Keďže som skoro vstávala rýchlo som aj v aute zaspala. To je moja špecialita, spať v aute. Zobudila som sa tesne pred Washingtonom. Mesto vyzeralo naozaj krásne. Nebolo to typické veľkomesto, ale malo niečo do seba. Keď sme vystúpili išli sme si pozrieť pamätník druhej svetovej vojny a potom rýchlo hľadať mekáč. Áno, mekáč, lebo niekto sa nevedel najesť doma. Tak sme asi dve hodiny hľadali mekáč, pretože nás siri zaviedla niekam, kde mekáč nebol. Jedna časť našej skupinky sa naštvala a išli sa najesť do subwayu. Bola som medzi nimi aj ja, pretože mi v tej chvíli bolo úplne jedno, kde budem jesť! Chcela som ísť pozrieť čo najviac múzeií, pretože to boli naozaj obrovské a známe múzeá a navyše boli zadarmo. Prezreli sme si kapitol, ktorý ma naozaj zaujal. Mali sme vcelku zvláštnu sprievodkyňu, stále sa nás pýtala, čo nás zaujíma, o čom má rozprávať ale keď ste tam prvýkrát, zaujíma vás všetko. Potom sme bežali do múzea letectva a astronautiky, čo bola vcelku nuda, pretože som chcela ísť do prírodovedného múzea. Medzitým strašne začalo liať.Chvíľu sme teda boli aj v múzeu astronautiky ale potom sme sa premiestnili k prírodovedeckému. Cestou sme skočili zamávať Obamovi, k bielemu domu. Dostali sme sa samozrejme len veľmi ďaleko, asi ako keď idete k Buckinghamskému palácu. Potom sme však rýchlo bežali k Lincolnovmu pamätníku, urobili si tam pár fotiek a išli domov. 

Potom sme sa vrátili domov a ja som zahájila odpočet, kedy pôjdem do New Yorku. 

Vysnívaná Amerika

Odlet 

 Po absolvovaní poslednej skúšky v utorok aj s Maťom sme sa začali baliť z Brna. Prišli nás vyzdvihnúť moji rodičia a po nalodení sme šli na obed. Večer, keď som prišla domov som začala rozmýšľať, čo si zobrať. Nič som si však nenachystala. Skôr som poschovávala knihy a všetky veci z intráku. Ráno som išla k doktorke na kontrolu obličiek(ďalšie "vtipné " story z histórie nemocnice v PB. Išla som tam s tým, že ma bolí v boku, doktor mi povedal, že mi nič nie je a že si mám dať DIETKU! Po tom, ako to neprestávalo ani v Brne, išla som k doktorke tam. Tam mi zistili, že mám zapálené obličky....Niesom doktorka ale nato dietka asi nepomôže!) Výsledky mi našťastie vyšli dobré...antibiotiká zabrali. Potom som bola objednaná ku kaderníčke a išla som domov. Mala som tri hodiny na zbalenie sa na tri mesiace. Super, čo si zoberiete? Oblečenie, kozmetiku alebo dokonca jedlo? Do Ameriky je to ako keby ste drevo do hory nosili. Zobrala som si len najpodstatnejšie veci.

 Začala strašná búrka. Tak som išla skontrolovať nášho psa. Sedel pod strechou a díval sa do hory. Vedela som, že mi sedenie na tom mieste bude veľmi chýbať, tak som si k nemu sadla a pol hodinu som len tak sedela. Prišli rodičia, maminka mi skontrolovala moju minizbierku veci, ktoré som si zobrala a mohla som ísť. Smer Praha. Cestovali sme aj s Maťom, pozerali sme filmy. V Prahe sme z vlakovej stanice išli na letisko. Lenže ako sa tam dostať? Kúpili sme lístky a išli hľadať našu trasu. Pri kupovaní lístkov sme začuli, ako sa niekto pýta na cestu na letisko. Tak sme sa pripojili. Išli sme spolu s jednou bieloruskou. Aj ona išla do USA. Všetci spolu sme prespali na letiskovej lavičke. Striedavo sme na seba dávali pozor a ráno okolo 6 sme išli na check in. 

Potom sme už leteli. Najskôr do Brusselu a potom do New Yorku. Bolo to super, milujem lietanie a všetky tie pristávacie manévre. Čo nebolo až také super bol čas, koľko sme leteli. + Prestup v Brusseli bol strašný tým čakaním. Nakoniec, keď sme vzlietli z Brusselu a po chvíľke sme boli nad oceánom! Alebo tou veľkou mlákou, za ktorú všetci tak utekajú. Bol to zvláštny pocit, Bolo to prvýkrát, čo som opustila Európu. Potom som si pozrela film. Zaspala a vždy sa zobudila, keď chodila letuška s vozíkom jedla/nápojov. Bola som strašne hladná ale myslím, že sa o nás postarali dobre. Ako nebolo to to najlepšie, čo som kedy jedla ale keď ste na ceste niekoľko hodín budete spokojní. Potom som si už len užívala let. Najviac pristávacie manévre. Tie milujem. Zrazu som vystúpila na JFK v New Yorku! Bola som v NY a ani som si to neuvedomovala. Stále som nemohla uveriť, že ja idem do Ameriky....počkať, že už som v Amerike. Bola som strašne unavená. Z cesty, zo skúškového, z behania po doktoroch. Navyše sme sa dozvedeli skvelú správu! Agentúra, ktorá nás mala odviesť poslala dodávku a preto čakáme ešte na ďalších. Takže sme čakali ďalších 6

 hodín na letisku! Rozprávali sme sa a kamarát, ktorý tam už bol nám hovoril o tom, aké majú zvyky, čo sa patrí a jeho zážitky. Po 6-tich hodinách už sme boli vyčerpaní a posledné dievčatá konečne došli. Vyšli sme z JFK a dostala som strašnú facku od vlhkosti, aká tam bola. Doma sme mali búrky a tu bolo horko a sparno. V aute milujem pozerať von z okna. Vtedy nabralo slovo obrovský iný, nový a väčší význam, ako som doteraz poznala. Za oknom sa mihali obrovské paneláky niekoľkoprúdové cesty obrovské mosty. Prišla som si naozaj maličká! Zrazu sme odbočili na Philadelphiu, skoro ma porazilo, pretože sme išli ešte pre jedno dievča a bola to zachádzka. Akokoľvek som sa snažila byť hore každých 5 minút som dostávala mikrospánok. Nakoniec sme prišli do Ocean City. Tam sme ešte robili každému taxík až pred dom. Takže asi hodinové chodenie kade-tade po OC. My sme boli predposlední. Zaplatili sme a vošli do nášho nového, 4 mesačného bývania. Práve bola párty na oslavu kamarátových narodiek. Bola som unavená a navyše som brala antibiotiká. Takže som sa hodila do postele a spala. Na druhý deň nám kamaráti ukázali mesto. Bola som nadšená. Bol tú úzky pás zeme v oceáne. 

Ten pásik ohraničený červenou bol môj letný ostrov. Samozrejme sme išli do mora po tom, ako sme si pozreli mesto nakúpili pár vecí a začali sme rozmýšľať, kam všade musíme ísť hľadať robotu.