nedeľa, 28. decembra 2014

Vysnívaná Amerika

Odchod domov

Áno, lietadlo meškalo. Takže mohol JEDEN z nás nastúpiť. Bolo ešte JEDNO voľné miesto. Rýchle rozhodovanie, pôjde Maťo a ja ostanem bez všetkej techniky, ktorú mal on? Alebo pôjdem ja a Maťo ostane sám napospas NY?
Nakoniec sme sa rozhodli, že buď obaja alebo ani jeden. Rozpovedali sme mu story o našom priateľstve a lete a on sa rozhodol nám dať náhradnú letenku úplne ZADARMO. Mali sme obrovské šťastie v nešťastí ako sa hovorí. Lenže leteli sme až za 3 dni, čo teraz? Keďže už bolo po ôsmej večer, rozhodli sme sa prespať na letisku. Táto noc bola strašná! Maťo má moje plné uznanie, že skoro celú noc vydržal hore strážiť batožinu aj nás. Asi o tretej v noci ma zobudil, že by už chcel spať. Obaja sme boli unavení, pretože sme sa deň predtým chceli čo najviac vyčerpať do lietadla. Od tretej som držala stráž ja. Bolo to nekonečné, pozrela som si jeden film a hrala Solitare ale okolo šiestej som budila Maťa, nech to prevezme opäť on. Zobudili sme sa ráno a rozmýšľali, čo budeme nasledujúcu noc a deň robiť. Rozhodli sme sa ísť späť na Manhattan. Najskôr sme si museli kúpiť listky na metro. Potom sme sa išli niekam najesť, keďže sme už nemali veľa prachov, skočili sme znova do Five Guys a ja som si dala jedlo z nejakého bufetu. Potom sme išli celí špinaví, unavení a rozbití do Central Parku. Tam sme si zložili veci a okolo nás prebehol potkan. Potom ďalší. Tak sme išli na lúku, kde bolo veľa ľudí. Medzi nimi sme sa zložili a ja som do 5 minút zaspala. Martin mal celý čas hliadku. Potom ma budil s tým, že aj on by si rád pospal. Tak sme sa zase raz striedali. Okolo ôsmej večer došli naši kamaráti a iba sme kecali. Dali sme si pizzu a išli späť na letisko. Bolo asi 23:30 a my sme sa vybrali metrom na letisko! Lenže metro premávalo iba po Jamaica station, a odtiaľ sme museli prestupovať. Zase raz sme nevedeli kde. Takže sme sa chceli opýtať nejakého okolo idúceho. Nikoho sme nevideli až na dve ženské na zastávke. Tak sme za nimi prišli. Vyzerali úplne mimo a jedna z nich sa nevedela prestať smiať. Bolo to celkom desivé. Povedali, že máme ísť stále rovno a že to nájdeme. Tak sme išli.Okolo pol noci so všetkými našimi vecami. Nikde ani živej duše. Desilo ma to ešte viac, ako keby tam pobiehali ľudia. Zrazu sa oproti nám rozbehol jeden černoch. Prišiel k nám a začal si pýtať peniaze. Ja som mala všetko iba na karte, nemala som žiaden cash. Ale on nám neveril, tak sa nás stále pýtal, čo má urobiť, aby sme mu dali peniaze. My s Maťom  sme už chceli odísť ale on nás stále zdržiaval. Nakoniec si pred nás aj kľakol a to sme využili a zdrhli sme. Potom už sme sa dostavili na letisko a zase raz sme tam strávili noc. Prešli sme všetky terminály, zaspávali sme v letiskovom metre a noc nevedela skončiť. Druhý deň sme si dali posledné PSL v starbuckse a konečne sme sa pripravovali nato, že odletíme.


Keď sme si išli dať odvážiť batožinu, skoro sme obaja odpadli, keď nám stroj, ktorý vypľúval palubné lístky oznámil že naše víza niesú platné a že nemôžeme letieť späť do Čiech. V tej chvíli som nevedela, či už sa mám smiať, či plakať. Tak som išla za jedným pánom, ktorý usmerňoval radu a on nás pustil aj bez lístka. Pri check-in nám znova ten pán povedal, že nemôžeme letieť. Vravím mu, nech to skúsi znova, že to musí byť omyl. A on tam niečo zadal, potom zobral našu batožinu a my sme mohli ísť ďalej. Po všetkých kontrolách sme si sadli na zadok a čakali. Všetci do lietadla nastúpili veľmi skoro, podmienky na let boli perfektné, takže sme odleteli o pol hodku skôr a leteli sme o 20 minút menej. 

Príchod do Prahy

Prileteli sme do Prahy a dostali sme aj prvú facku počasia. Bola nám celkom zima. Druhá facka ľudia vôbec neboli milí. Nikto! Boli sme zvyknutí, že predavačky sa predbiehajú v tom, ktorá dá väčší úsmev, ktorá ti pomôže a tu len ľudia, ktorých očividne nič nebavilo. Išli sme vlakom do Brna a užívali sme si spánok, vzduch a to, že sme "doma". Na celý týždeň som mala asi 200 korún a pár predmetov, na ktoré som musela ísť. Takže som týždeň žila z rožkov a verte tomu, že v živote mi tie rožky viac nechutili. Bola som naozaj rada, že som bola doma. Milujem byť na doma aj v Brne sa cítim skvele. Preto som sa rozhodla priniesť trochu NY sem. Na ľudí som začala byť milá viac sa usmievať a keď niekomu zaželám pekný deň v obchode vidím, že ľudia sa trochu pousmejú a to sa mi páči.


5 komentárov:

  1. Teda to je skoro horor, uf. To by na mě asi nebylo, takové dobrodružství. Ale krásný konec :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No my sme sa len smiali, vieš s tým už nič nespravíš, takže sme sa smiali. Do smiechu mi nebolo len pri tých kontrolách. To som sa raz skoro položila ale som veľké dievča a neplakala som :D

      Odstrániť
    2. No je fakt, že s tím se nic neudělá, tak nemá cenu dělat nic jinýho než se smát :D ale stejně, docela vás obdivuju :)

      Odstrániť
  2. Tak toto mi je veľmi známe. Ja som podobné horory zažívala pri ceste z Londýna a Sevilly. Európa síce nerobí také neskutočné obštrukcie ako Amerika, no keď sa človek potrebuje dostať domov, každá prekážka je dobrý dôvod na infarkt. Nemáš peniaze, nemáš kam ísť, nemáš komu zavolať, nemá ti kto pomôcť... Tá bezmocnosť je strašná. Ostáva jediné - popasovať sa s tým. Našťastie sme to zvládli a dnes sme o skúsenosť múdrejší.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To už sme nebrali tak infarktovo, ja neviem prečo ale ja sa v týchto situáciach začnem strašne smiať :D Infarktovala by som, keby musím zaplatiť tú letenku :/

      Odstrániť