Odchod bol strašný. Ráno som všetko stihla načas, čo je nezvyčajné. Dokonca som si aj dobalila veci, ktoré mi chýbali. Väčšinou sa balím na poslendú chvíľu a zabudnem si dve tretiny vecí. Išla som s rodičmi a s priateľom. Všetci sme sa usmievali ale bolo to také zvláštne, pretože sme sa skôr báli, čo sa bude diať. Priateľ ma odhováral od odchodu. Povedal, že chce, aby som si splnila sen ale nechce aby som odišla. Cesta na letisko bola VEEEEĽMI depresívna, dokonca začalo pršať. Letisko v Katowiciach nie je pekné a nemajú tam ani dobrú kaviareň. Tak sme sedeli pri hnusnom čaji a zapekanke a čakali sme, kým budem môcť odovzdať batožinu. Celý čas som čakala, že sa stane niečo, kvôli čomu zmeškám let. Neviem prečo, necítila som sa úplne na let. Keď som sa rozlúčila s našimi, mala som v hrdle veľkú guču a len-len som sa nerozplakala. Keď priateľ išiel so mnou k bezpečnostnej kontrole, už som plakala. Nechcela som veľmi ísť ale už nebolo cesty späť. Let trval 4 hodiny a ja som priletela do krajiny, ktorú som nepoznala a bol večer Išla som do metra, ktoré malo zastaviť pri zastávke autobusu, ktorý ma mal zaviesť do môjho mesta. MAL. Keď som vyšla von, počula som dvoch chalanov, ktorí sa bavili o autobusovej stanici, tak som prišla k nim, že či môžem ísť s nimi. Odpoveď bola kladná. Sranda, že išli do iného mesta a ich zastávka bola úplne inde, ako som potrebovala. Takže som sa stratila, zapadalo slnko, mala som 40 kg batožiy v rukách. Našťastie som sa opýtala neznámich ľudí, či by mi pomohli s cestou a zobrali ma na stanicu. Cesta do Leirie bola strašne dlhá a bolo mi zle. Nechápem z čoho ale jednoducho som sa cítila zle a bolelo ma brucho. Keď som došla do Leirie, Veronika už ma čakala a išla som ku nim. Vyspala som sa na gauči a išla sosa presťahovať na hostel. Odvtedy to bola mizéria. Nemala som žiadne miesto na robenie si jedla, takže som musela chodiť von. No a tunajšie reštaurácie ma zatiaľ neoslovili. Nemala som moc s kým chodiť von, lebo som tu veľa ľudí nepoznala a hlavne párty tu sú každú noc, takže sa v noci moc nevyspíte. Prvá noc bola veľká mexická párty. Počas ktorej mi jedna pani odpísala na ubytovanie, takže som bola tak trochu v šoku a išla som dohadovať detaily. Dala mi zľavu z ubytovania a ja som chcela ísť na obhliadku. Na druhý deň som teda dohodla, že sa o 16 stretneme a ja si pozriem byt. Jedna vec, ktorá je tu skoro istá je, že budú meškať. Táto pani meškala dve a pol hodiny! Myslela som si, že je to vtip ale nebol. Nakoniec mi ukázala byt a ja som ho zobrala. V pondelok som sa nevedela dočkať času, kedy sa presťahujem. Nakoniec som si počkala dve extra hodiny od času, kedy sme boli dohodnuté. Mala som však kde bývať a to bolo dôležité. Celý byt bol krásny ale ušmatlaný. Ako keby tu nikto neupratoval tak rok. Ale bola som príliš unavená z predošlej noci, aby som niečo riešila. Jednoducho som si nakúpila jedlo, navečerala a išla spať. Moje vyučovanie je od 19-23:30. Čo je neuveriteľne neskoro, takže som si prvý týždeň iba zvykala nato, aby som nezaspala na hodinách. Jeden profesor si myslel, že sa nudím, keďže som neustále zívala. No a po prvom týždni si myslím, že som už aklimatizovaná a môžem zase začať fungovať na 110%.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára