nedeľa 10. novembra 2013

Manchester story vol III

Moje predstavy o obrovských chlapoch, ktorý nás spútajú, vykuchajú a predajú na orgány/ predajú nás do japonska za št*tky sa našťastie nenaplnili. Čo dá logiky, keďže tu sedím a píšem. Čakal nás tam český párik. Začali sme sa rozprávať. Marek nám objednal cider a džús. Rozprávali sme sa a hovorili sme im naše doterajšie zážitky. Oni svoje a tak. Spomenul, že by sme mohli robiť u jeho kamaráta Araba Ahbeda v práčovni. Že mu volal, a že nechcem mu volať znova tak skoro, aby si nemyslel, že sme zúfalé(čo sme popravde boli) a aby nám nedal menší plat. Poradil nám ísť do JOB centra(niečo ako úrad práce). A že ak sa nič nepodarí zohnať tam, že v utorok mu zavolá a stredu by sme tam už mohli ísť. Súhlasili sme. Medzitým sa zotmelo. Ja som mala len tielko a kraťasky. Marek "vtipne" poznamenal, že budem ľahká korisť. Celú cestu domov som sa obzerala a bála. Byť odhalená žena, ísť v piatok večer cez indickú štvrť s retardovanou Majou (celý čas sa smiala) popri väznici s 2000 ťažkými prípadmi nieje zrovna môj sen o bezpečnej ceste. Našťastie nič extra sa nestalo. Ľahli sme si s novou nádejou, že na job centre nám pomôžu. Sobotu a nedeľu sme sa prechádzali po meste, dokonca sme si obliekli šaty, namaľovali sa a užívali si mesto. Pondelok sme išli do najbližšieho Job centra. Prvá otázka bola, že či máme NINo. NEmali sme, veď ho podľa pána Franceka NEPOTREBUJEME! Po zápornej odpovedi sa s nami nechceli baviť o robote iba nám dali telefónne čísla, na ktorých sa žiadá o NINo. Bol to môj prvý anglický telefonát. Veľmi som sa bála, moc som nerozumela (všade bol šum) ale nakoniec som to zvládla. Horšie na tom bola Maja, ktorá nevie vyhláskovať meno. Takže jej nakoniec došiel list s menom ANNAMAREUA. :D Celý deň sme behali po hoteloch a hľadali robotu. Večer sme sa unavené zvalili do postele a dohodli sa s Marekom, že ideme do St. Helens. Celkom sa bojím. Ako celý náš doterajší pobyt bolo behanie a stresy, a to že sme išli zveriť naše životy kamarátovi nášho kamaráta mi na spokojnosti moc nepridalo. Maja bola úplne opačný prípad. Pozerala seriál 1000 a 1 noc a tam pán  Burhan bol tiež Arab a bol dobrý človek, ktorý si vážil prácu ľudí. Nám síce povedali, že Ahbed otočí každú libru v ruke niekoľkokrát ale zato je to dobrý človek a isto nám zaplatí. Tak mi Maissha celý čas hovorila príbehy z 1000 a jedne noci. Ešte mi aj hovorila, že aká bude sranda. Vtedy som si myslela, že jej preskočilo. Utorok sme celý deň Behali po meste ale samozrejme žiadna odozva. S Marekom sme sa dohodli, že okolo 18 00 pre nás dojde, pretože chcel ísť až po zápkach  piatej (vtedy väčšina ľudí končí v robote). Prišiel pre nás na BMW. Stáli sme ta zbalené a Maja mi šepkala do ucha, že masový vrahovia sa predsa neprevážajú na BMW. Všetky veci sme si dali do kufra ale občianský a nejaké prachy som mala vo vačku pre prípad, že rýchlo vystúpim a budem bežať. Povedal, že si doma potrebuje čosi vybaviť, preto ideme k nemu. Strach level 10 000. Veď nás tam môže zamknúť a už si môže robiť čo len chce. Nakoniec od nás chce jedine to, že by sme mu umyli kuchyňu. Za cestu. Celý čas nám hovorí, že nemusíme ak sa nám nechce ale my, že v pohode, že nás vezie. Po pár telefonátoch ideme a stále sa viac bojím. Cestu v aute si nijako neužívam. Keď sa mi už zdá, že ideme pridlho, nato, koľko mala trvať cesta začnem sledovať aj okolie. Domy krásne, úplný rozdiel oproti MCR. Zeleň bola asi najviac, čo mi udrelo do očí. Ako ideme krajinou vidím aj krásne domčeky, na okraji mesta. Potom ideme hlbšie do mesta. Hovorím si, že okej a dostávame sa k nejakému skladu. Zase raz sa modlím, že nie, len toto nie. Ale osud hovorí ÁNO! Okej je mi jedno, aspoň si zarobím dosť prachov na míňanie. Podmienky boli jasné. Bývanie bude zdarma, ušetríme na doprave, pretože práčovňa je neďaleko a budeme mať 25 až 30libier za deň. Plus možnosť pracovať v soboty. Čo by boli ďalšie peniaze navyše. Maja bola nadšená, takže nádych a vošli sme do skladu. Bol tam taký sk*rvený smrad, že ma štípali oči. Všetci tam fajčili! Dymu tam bolo neuveriteľne veľa. Marek sa zvítal s domácimi a ukázal nám, kde budeme bývať. Išla som cez maličkú chodbičku s obrovským ruksakom a dvoma taškami v ruke. Zrazu sme došli k úzkym a strmým schodom. Dievča, ktoré nám ukazovalo, kde budeme bývať sa vyzulo, a tak som sa vyzula aj ja. Načo sa Marek začal smiať, že nech to nerobím, že je tam strašný bordel. Dievčina ho okríkla s tým, že teraz je tam čisto, tak sme sa všetci vyzuli a išli hore. Otvorila dvere a ukázala nám izbu, v ktorej by sme mali spať.Teraz mi už bolo do plaču. Jedna postel, na ktorej bola vyliata káva(podľa mňa sa tam niekto pogrcal/pošťal), jeden vankúš pre obe a nejaké divné sedátko (akože vankúš). Odložíme si veci a Marek nás zavolá do "obývačky". Skôr by som to miesto nazvala skladom. Boli tam rúry, chladničky, keramické dosky a iné vecičky, ktoré Ahbed popri tom, ako mal reštiku a práčovňu skupoval a za draho predával v rodnej krajine. Tam si všetci zapálili a Marek im rozpovedal príbeh s tým, že zajtra by sme už chceli od zajtra robiť. Opýtal sa jednej dievčiny, či nás tam zavedie. Ona prikývla a on ešte rozpovedal ako sa mu v MCR darí. Potom sa nás opýtal, či ešte niečo nepotrebujeme a odišiel. S Maisshou sme sa vrátili do izby a začali vybaľovať. Nemali sme obliečky na takúto posteľ. Tak sme si každá zo svojej strany natiahli svoju. Pozrela som sa von z okna a uvidela krčmu/obchod THE RAJ! Prišlo mi to veeeľmi komické v našej situácií. Spýtala som sa Maji, či už sa cíti ako v raji a išli sme si nakúpiť. Večer sme dali nabíjať notebook a chceli sme ísť na net. Vypýtali sme si heslo a všetci hovorili, že nám ho jeden týpek donesie. Tak sme čakali, kým príde, aby som mohla napísať kamarátke, že som ok. Pretože som samozrejme o tejto ceste nepovedala našim ale Dewy, aby, keby sa do 
 dní neozvem zvolala všetky jednotky rýchleho nasadenia aj Jamesa Bonda, nech nás idú hľadať. Po hodinke došiel týpek s tým, že za heslo chce tri libry na mesiac. Odbijeme ho s tým, že zajtra, pretože teraz nemáme. Okej dá nám heslo a všetkým píšem, že som v pohode. Uložíme sa spať a nastavujeme budík. Zažila som jednu z najhorších nocí v mojom živote. Keďže mám obliečku, ktorá je na gumičku a na jednu postel, na dvojpostely sa zošmykáva. celú noc som spala prikrytá povlečením z periny (keďže perinu sme nemali), na smradľavom hnusnom matraci. Ráno som sa zobudila rozbitá jak cigánska hračka. Rýchlo sme sa najedli a na gauči čakali na dievča, ktoré nám malo ukázať cestu do roboty. Sedeli sme tam ako na popravu. Keď konečne prišla začali sme sa preplietať uličkami St. Helens. Išli sme pomedzi pekné domčeky, tie škaredšie, detské ihrisko lúku až sme sa dostali k maštali. Áno, vidíte správne práčovňa, ktorá vyzerala ako maštaľ. Vovedie nás dnu, nikde sa nezapíšeme a ukáže nám, čo budeme robiť. Vyťahovať veci z obrovskej žehličky. To sme robili asi 5 minút a potom prišiel manažér a že máme ísť za ním. Tak sme išli, lenže v tom dievča na nás zakričalo, že iba jedna z nás. Maja sa rozhodla, že ide ona a mne nechala telefón, veď čo keby sa niekto ozve. Mne ukázali, že budem do žehličky vkladať povliečky na vankúše. Snažila som sa najlepšie ako som vedela. Ale stále som nebola dosť rýchla, ale všetci ma upokojovali, že som tam prvý deň, a že mi to pôjde. V hlave som mala, že kde asi Maissha je? Čo ak je niekde, pri nejakej horúcej veci a príde jej zle a odpadne tam? Toto sa mi mihalo hlavou každých 5 sekúnd. Keď konečne ohlásili prestávku rozbehla som sa ju hľadať. Našťastie som ju našla skladať uteráky. Odišli sme sa najesť a napiť. Práca ma veľmi vyčerpávala, a tak som zjedla polovicu zásob na celý deň. Pi 5 minútach sme sa museli vrátiť na miesta. Už som nemala dávať vankúšové obliečky ale perinové. Predstavte si king size postele a nato tie obrovské plachty celé mokré. No ľahké to zrovna nebolo. Keď tu zrazu zvoní mi telefón. Pozriem sa uložené číslo Sheena. Poslali sme jej životopisy a sms s tým, že máme záujem pracovať ako upratovačky v hotely. S mobilom som začala všetkým mávať pred očami s otázkou Can I...? ( Môžem?). Všetci, že áno bež. Tak som zdvihla  aSheena ma pozvala zajtra na pohovor o jedenástej. Nevedela som, že či to bude možné, tak som jej povedala, že sa opýtam kámošky a zavolám. Celá šťastná som bežala oznámiť Maji túto radostnú novinku a začali sme kuť plány ako sa z tejto diery dostať....

2 komentáre:

  1. tak to bolo teda vzrušujúce leto... ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tomu ver ale som rada, že som doma. Uvidíme, čo prinesie ďalšie.

      Odstrániť