nedeľa, 3. novembra 2013

Manchester story vol. II

Skešuje nás. Samozrejme, čo chcete od mesta, kde chcú všetci zarobiť ? Nedal nám žiadne potvrdenie s tým, že zajtra nám ho donesie. Nakoniec ho doniesol i keď neviem, či sa to dalo brať ako potvrdenie. 



 Mala som celkom strach, pretože ľuďom neverím. Neverím skoro nikomu ani v svojom okolí. Tak ako mám sakra veriť niekomu v MCR? Prvé, čo mi udrelo do nosa v izbe bol cigaretový smrad. Neznášam cigarety. Chcela som sa pozrieť na net. Napísať našim ale heslo si máme ževraj pýtať od domácich. Cez dáky vetrák v izbe zacítim smrad zo spálených vecí. Zbehnem dole a pýtam sa po anglicky, či by mi dal heslo na net. On sa na mňa díva ako z iného sveta a opýta sa ma, či je to normálne sa nepredstaviť a blablabla. Pod blablabla si predstavte, že cestujete v buse zničená dva dni, nič normálne ste už dlho nejedli, za normálne wc by ste vraždili a nejaký poliak vám tu bude vysvetľovať čo sa patrí. Ospravedlnila som sa a on nám doniesol heslo. Skúsili sme to zapojiť ale Majin komp nereaguje. Ospršíme sa, najeme a ideme prezrieť mesto. Teda chceli by sme ale ktorým smerom sa vydať ? Ja nemám orientačný zmysel. Priznávam bez mučenia. Bežne sa mi stane, že na rovnej ulici vojdem do obchodu a keď výjdem vraciam sa späť. Takže Maissha sa ujme vedenia a ideme smer mesto. Išli sme smerom dole ulicou a videli sme všeliaké pakistanské obchodíky. Maja celý čas trepala, že sa necíti ako v Anglicku, ale ako niekde v Hurgade. Ja osobne som bola veľmi šťatsná, že už tam som. Nenájdeme nič extra a vraciame sa domov. Prespíme. Ráno máme čas, keďže týpek z agentúry pre nás má prísť až o druhej. Zoznamujeme s Petrom. Bol to prvý Slovák, ktorého sme stretli. Začal nám vysvetovať, ako nováčikov vždy prevedie po meste, ukáže im obchody a tak. Ale nás neprevezie lebo má dosť svojich starostí a tak ďalej. Neskôr sme si išli pre veci do izby a medzitým prišla do kuchyne Viktória. Maja sa s ňou zoznámila ako prvá ja som zbehla dole(bývali sme na druhom poschodí) a iba som jej podala ruku. Začala nám ukazovať, čo je naše. Otvorila chladničku a mne bolo zle. Ako keby tam umrel zombík. Bola zelená, boli v nej kúsky rajčín a uhoriek a bola slizká! Potom poličku, v ktorej zomrel zombíkov kamarát. Ešte sme sa opýtali, či je voda pitná. Viktoria povedala, že ľudia ju pijú ona nie. A začala odšťavovať. Na druhý deň sme vstali plné očakávania. Dneska sme boli dohodnuté s týmkom, že pre nás dojde a dovezie nás do agentúry. Celé doobedie sme sa len tak poflakovali, vybalovali. Konečne prichádza týpek a naloďuje nás. "Pamätajte si cestu, pretože späť vás už neveziem." Mysleli sme si, že si ju dáko zapamätáme, ale keď medzitým obehal polku MCR, aby nalodil ďalších 5 ľudí sranda ma prešla. Ako si mám k*rva pamätať cestu? V agentúre nás čakala Ruska Kate, ktorá sa nás každého niečo opýtala a potom rozhodovala, kto kde pôjde robiť.Keďže sme boli študentky, tak sme boli pre nich nezaujímavé a odbavili nás ako prvé. Toto navrhol Čech pán Francek. Odbavil v tom zmysle, že povedal Kate, aby nám vytlačila adresy ďalších agentúr. Plus nám povedala, že aké busy nám idú. a mohli sme ísť. Najskôr sme sa ešte čo to popýtali. Prvú vec, ktorú sme sa opýtali bola, či potrebujeme National Insurence number (NINO). Samozrejme, že to nepotrebujeme, že to nám vybavia v zamestaní a iné pohádky. Potom sme mali ešte pár otázok, ktoré odpovedal k našej spokojnosti. Spokojne sme teda odišli  Povedali sme si, že angličania sú leniví a mi nemusíme ísť busom. Ešte sme sa vrátili spať, opýtať sa, či je voda pitná a Kate nás s obrovským úsmevom odbije, že prevarená hej. K adresám nám dala ešte mapu, keďže Maja povedala, že JA som ju zabudla, pritom som nič nebalila ani ja a ani ona. Ukázala nám, že kade máme ísť. Tak sme sa peši vybrali. Síce sme nevedeli, kadiaľ ideme ale vedeli sme, že keď sa dostaneme na Rochdale road už trafíme. Obzerali sme sa a hľadali nápisy. Lenže tie nápisy boli stále. Tá cesta bola na tri TRI!!! hodiny. Cestou sme sa stavili si kúpiť vodu. Pretože, sme si mysleli, že nepôjdeme nikam ďaleko obe sme mali obuté žaby. Maja mala naozaj ale fakt strašné žaby. Len rovná plocha a nič. Boleli ju z toho strašne nohy a robili sa jej otlaky. To bolo naozaj prvýkrát, čo som videla niekomu otlaky na spodku nohy. Tri hodiny sme pochodovali na slnku s minimom vody a hrozným obutím. Ale poznáte to, dostali sme sa do mesta, kde bol Primark. Maja sa rozhodla, že chce nové topánky. Pretože v týchto neprejde už ani krok. Tak sme najbližšiu hodinu v Primarku hľadali topánky. Teda ja som si sadla a Maja pobehovala. Zrazu mala milión energie. Nakoniec sme sa rozhodli, že by nebolo odveci pracovať v Primarku, a tak sme sa opýtali, či u nich môžeme pracovať? Jasné, ale treba sa zaregistrovať na nete a hľadať ponuky. Poslali sme im tam životopis a čakali.  Na druhý deň hľadáme Asdu, ktorá mala byť niekde blízko. Trvalo nám to asi hodinku. Na ceste som našla 10 libier, z ktorých som si kúpila jedlo na celý týždeň. V stredu ideme do mesta hľadať jednu z agentúr, ktorých adresu sme mali. Prime Time recruitment. Ako sme tam prišli nevedeli sme sa vykoktať pri rozhovore s rodeným Manchesterčanom. Mali sme však obrovské šťastie, keďže sme započuli, ako sa slováci bavia s nejakým Čechom. Počkali sme, kým sa dobavia a zoznámili sme sa s ním Petr Kysela. Ten nám dal radu kúpiť si safety boots (pracovné topánky), registrovať sa a čakať na telefonát. Tak sme vypísali formuláre. Do typu hľadanej práce sme zadali everything( všetko). Odovzdali sme ho a týpek sa na nás pozrel povedal, že to vyzerá zúfalo a poradiť nám to prepísať na sklady, upratovanie a práce v kuchyni. Potom pobeháme celé centrum s tým, že sme roznášali naše životopisy. Celé unavené a zničené tým, že sa nám nikto neozýva sme si ľahli a na nete začali hľadať. Napadlo ma iba tak napísať kamarátovi, ktorý bol zrovna v Londýne, či o niečom nevie. Odpísal mi, že má kamaráta, ktorý tam býva a že ten by nám vedel poradiť. Ešte v ten večer mu zavolal a oznámil nám, že o niečom vie, že sa mu máme piatok ozvať. Štvrtok sme zase behali po hoteloch. Navyše Maja našla agentúru Time recruitment, takže sme sa išli registrovať. Mali sme nafotenú trasu z googla. Čo čert nechcel, poslalo nás to úplne mimo. Všade sme chodili pešo, pretože doprava je v UK drahá. Takže sme zase pochodovali minimálne 2 hodiny. Nakoniec sme došli na miesto, kde sa agntúra mala nachádzať ale bolo tam nejaké centrum dovzdelávania dospelých. Tam sme sa pýtali všetkých až nám nakoniec jedna veľmi milá pani vytlačila google maps FAREBNE!, ukázala nám kadiaľ máme ísť. Celou cestou sme nadávali na google maps. Keď sme sa tam konečne dostali, nadávali sme v akom zapadákove to je. Predstavte si vedľajšiu uličku vedľajšej uličky! Čosi strašné. Nemala som anglické tel. číslo, pretože sme s Maisshou mali jedno a šetrili sme. Tak som pri otázke prečo nemám mobil klamala, že ma okradli. Pani ma poľutovala a povedala, že sa ozvú, keď niečo budú mať. Zase beháme po hoteloch ale bezúspešne. Už som sa smiala na vtípku "Ten pocit, keď vojdete do 4 hviezdičkového hotela a opýtate sa, či majú miesto/ Ten pocit, keď dojdete do 4 hviezdičkového hotela a zjete si tam na schodoch desiatu." Piatok sme boli zúfalé, nikto nevolal. Preto sme napísali týpkovi, že to sme my a či má pre nás tú robotu. Žiadna odpoveď. Tak sme išli do mesta roznášali životopisy. V Arndale sme našli informácie, kde nám pomohla Uršula, ukázala nám hotely a povedala, kde podľa nej hľadajú robotníkov. Okolo piatej sme boli doma, pretože v Manchestri zatvárajú obchody najneskôr o piatej. Okolo 18- tej začal zvoniť telefón. Maja bola na WC tak som sa z kuchyne rozbehla a bežala som tak rýchlo, že som si na kľúčke od dverí roztrhla rifle. Volal ten Čech, ktorému sme písali SMS. Povedal, že by o niečom vedel, že sa opýta kamaráta a že nám dá vedieť. Boli sme celé šťastné, pretože bol naša jediná možnosť, keďže sa nikto neozýval. S Majou sme si urobili večeru, keď tu zrazu zvoní telefón znova.  Bolo okolo 21:00, tak som som myslela, že to volá Majina mama. Keď Maissha došla dole a oznámila, že nám volal Marek (Čech) a že chce, aby sme sa stretli trošku mi ritku stislo. Nechcela som ísť ale Maja potlačila svoj pud zebazáchovy a išli sme. Cestou sme stretli dvojcu z pondelkového stretnutia. Pokecali sme a išli sme ďalej. Na hlavnej križovatke sme išli doprava. Ako sme išli uličky sa stenšovali a osvetlenie sa strácalo. Ako sme tak stáli v jednej uličke hovorím Maji : " Táto ulička je ako stvorená do hororu, nečudovala by som sa, keby teraz niekto na nás vyletí!" V tej chvíli som si všimla, že na jej konci nám niekto kýva....

11 komentárov:

  1. Tak toto je riadna sila. Ale ku podivu ma to až tak neprekvapuje. Ja som v Anglicku strávila síce len 2 letá, ale veľa som sa za tú dobu naučila o tom, ako to tam funguje a podobne. Niekedy som ani ja nemala dojem, že sme v Anglicku, lebo sme robili s hŕbou Poliakov a iných čudesných ľudí, nehovoriac o tom, že na každom roku bol nejaký Turek alebo Pakistánec a preste títo ľudia + Poliaci sú tam najhorší. Sú strašne nečistotní a veľmi ťažko sa s nimi komunikuje. A nepoviem, že vkuse klamú, ale veriť im vôbec netreba. Pozor na poplatky, aby od vás nechcel ešte niečo navyše, na čom ste sa nedohodli. Radšej sa popýtajte aj na platby za vodu, elektrinu a plyn ak ste tak ešte nespravili a či bude on riešiť také veci ako kúpa novej žiarovky ak by sa stará doslúžila a takéto detaily. Agentúry rady odbíjajú ľudí, ale ak nájdete fakt dobrú tak vás zamestná dokonca aj bez NINo, ako sme boli my 1. krát v Anglicku. Pre istotu si ho ale zriaďte. TSkúste sa popýtať po agentúrach kde si to máte vybaviť, ale možno nájdete pobočku „Job Center Plus“ aj v MCR. Ak áno, choďte tam. Oni tieto veci riešia a povedia vám všetko čo a ako. Tá agentúra kam ste šli zrejme nebola vôbec dobrá, lebo ešte som taký prístup nezažila. Inak máte to ťažké, ale začiatky v Anglicku sú vždy také. Prajem veľa šťastia a ak by som nejako mohla poradiť, kľudne sa ozvite :). A teším sa na pokračovanie story :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som už našťastie doma :D Tam by som nemala silu nič takéto spisovať. By ma porazilo! Možno, ak tam pôjdem robiť nabudúce, tak už budem písať niečo iné. Zatiaľ som poučená, že tam nikomu ale naozaj nikomu neveriť!

      Odstrániť
    2. Ach taak. No aspoň že už je po tom :). Keď nič iné aspoň máte skúsenosť. V podstate súhlasím aj s tým, že netreba nikomu veriť, ale na druhú stranu sa nájdu ľudia, ktorí fakt pomôžu. My sme to šťastie mali hneď na začiatku a nebyť toho človeka tak máme asi prúser tam. Hlavné je, že sa vám nič nestalo a nabrali ste nové skúsenosti :).

      Odstrániť
    3. Šak si počkaj na ďalšie pokračovania:) To ešte len uvidíš srandu! :) A presne ako píšeš mám skúsenosť, ktorú by som asi nikdy nenabrala :)

      Odstrániť
    4. Anglicko je drsne, uz by som tam vzitvote nesiel.... Ach, jedine co mi ostalo su rozpadnute pracovne topanky a mikina Lonsdale... Radsej budem robit vo Volkswagene ya 1k a mat cistu hlavu ako sa nahanat kdesi po anglicku

      Odstrániť
    5. Robiť na takéto pozície už asi ani ja ale možno ak by sa mi tam podarilo ísť tak by som išla :)

      Odstrániť
  2. to je hrôza! som zvedavá na pokračovanie, zatiaľ to fakt vyzerá na horor

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ver tomu, že ak sa ti zdá toto ako horor pokračovanie bude psychohoror! :) Keď si nato teraz spomeniem tak až nehcápem, čo som zažila. Ale neľutujem :)

      Odstrániť
  3. uuu, masaker, ale skvelé čítanie

    OdpovedaťOdstrániť