Manchester story vol. IV

V práci sme však museli ešte niekoľko hodín ostať. Bola som plná energie a očakávania, čo sa bude diať. Cez ďalšiu prestávku som sa snažila dovolať Sheene, aby som jej povedala, že máme záujem dojsť a štvrtok o 11 : 00 nie je problém sa dostaviť do hotela. Lenže Sheena nezdvíhala. Cez tú prestávku som sa nestihla najesť takže ma sily opustili. Na ďalšiu prestávku som teda zjedla už všetko, čo sme mali a minula prachy na jednu plechovicu. Cez ďalšiu prestávku som už nemala čo jesť a boli sme hladné. Včera v obchode sme si kúpili energy desiatu ale tá chutila ako ropná guma. Aj napriek hladu sme ju nedokázali zjesť. Takže sme boli hladné a smädné. Tak sme si do plechovice začali liať vodu z bandasky :D a Maja začala pozerať, či v automatoch neostalo čosi vydané. Vyzerali sme ako socky ale nemali sme veľa času, pretože všade boli nápisy s časom na prestávky a upozorneniami, že či naozaj potrebujeme prestávku, pretože naša prestávka = ich stratené peniaze. Alebo : "Ak sa ti nechce robiť túto prácu vždy sa nájde niekto, kto ju chce robiť". Takže smer museli ísť robiť. Ráno sme došli na ôsmu, tak sme sa o štvrtej išli opýtať šéfa, že či máme ešte ostať alebo môžeme ísť domov. Celý čas sme rozmýšľali, či si vypýtame náš jednodňový plat. Nakoniec sme sa rozhodli, že si prachy vypýtame. Čo ak sa sem už nevrátime? Nebudeme hádam robiť zadarmo. Tak sme išli za šéfom, ktorý nás pustil domov. Lenže sme ho nemohli nájsť. Ľudia nás nasmerovali do jeho kancelárie, ale on tam nebol. Tak sme sa pred kanclom rozprávali s Maisshou, že čo budeme robiť? Už sme nemali prachy a dosť by sa zišli. Ako sa tam tak bavíme z jednej bunky príde chlap, ktorý vyrábal lyžičky. Tvár mal celú červenú a mal na nej už také lézie, ako keď niekto fetuje lepidlo. Opýtal sa nás, že čo potrebujeme. Povedali sme, že zaplatiť. Tak on vyšiel do inej kancelárie, kde povedal sekretárke, čo sa stalo a že potrebujeme peniaze. Sekretárka nám vysvetlila, že práčovňa má dvoch majiteľov a že ten druhý, ktorý by nás mohol vyplatiť tu nieje. Ale, že zavolá Ahbedovi,že čo má robiť. Medzitým poviem Maji vtip. " Vieš ako takýto feťáci balia baby? Slečna, ako vám vonia táto handrička s toluénom?" A ani nie minútu nato, ako som jej to dopovedala, prišiel "feťák" a podával Maji handričku so slovami " nice smell" !  Ahbed bol v Bilinge, čo je niečo ako mestská časť St. Helens. Máme sa tam dostaviť. Ale ako asi bez auta a prachov? Dofetovaný pracovník nás tam ževraj zavezie. To bola ešte len sranda! Najskôr, že či my nechceme karovať? Potom on karoval bez rúk a kričal. Maja sa len smiala, ja som išla umrieť od strachu. Našťastie sme sa celé dostali do Bilinge a išli ku Ahbedovi do hotela, kde býva. Tam nás čakali dve servírky s tým, že pred chvíľkou odišiel. Tu už sa Majin postoj zmenil z pána Burhana na Molierovho lakomca. Každý pri slovnom spojení Ahbed peniaze len pokrútil hlavou. Boli sme zúfale, týpek už potreboval ísť do práce späť a my sme nemali prachy. Čo teraz? Tak sme mu volali. Najskôr jedna čašníčka, ktorej to zložil. Potom ja a mne povedal, že mi dá Roberta a že sa mám s ním dohodnúť. Povedala som mu niečo v tom zmysle, že musíme ísť do MCR podpísať dáke papiere a že piatok zase prídeme do roboty, len nemáme prachy, tak si chceme zobrať našu výplatu za jeden deň. On, že okej a zložil. To už som bola nasraná so slzami v očiach, že čo teraz? Zavolala mu ešte naposledy druhá čašníčka a po telefonáte nám každej dala 20 libier . No ako díky! Presne si vypočítal, koľko stojí cesta do MCR a spať. Celé šťastné sme nasadli s feťákom naspäť do auta a hop do St. Helens na Elefant street. Už cestou sme sa s Majou rozprávali, že čo spravíme? Čo im povieme? Pretože sme nevedeli, či dostaneme robotu a nechceli sme stratiť jedinú istotu. Tak sme všetkým hovorili, že ideme len podpísať papiere a že sa piatok vrátime. Tak feťák povedal, že má u nás kávičku. My že "JASNÉ". Zaviezol nás domov, kde sme si rýchlo dali nabíjať telefón a notebook. Domáci nám pozerali vlaky a opýtali sa nás, že či majú pozrieť aj cestu späť? A my že netreba pozrieme si :D. Rýchlo sme si zbalili všetky veci, dokonca aj chleba a obliečky. Všetky veci. Vyzerali sme fakt strašne ovešané jedlom a ruksakmi. Unavené a plné očkávania. Keď sme sa lúčili, všetci boli v skladoobývačke a ja som tam len strčila hlavu ako žirafa a povedala som, že piatok nás tam majú. Oni, že ok. A začali sme bežať na stanicu. Mala som strach, že nás uvidia a že nás zoberú naspať alebo ja neviem čo. Stále sme sa s Majou obzerali. Dokonca aj keď sme si kúpili lístky a sedeli na nástupišti sme sa stále len obzerali. Tep som musela mať strašne vysoký.

Ešte aj vo vlaku som mala pocit, že nás všetci sledujú. V MCR sme vystúpili na Victoria station a odtiaľ peši do kopca s kuframi a ruksakmi na Fairy lane. Keď sme prišli "domov" tak som skoro bozkávala našu nie moc smradľavú posteľ. Osprchovala sa a išli sme s Majou spať. Ešte okolo 23- tej hodiny nám zavolal Marek s tým, že čo si to predstavujeme, že robíme? Musela som ho presviedčať, že sme nevedeli, čo spraviť(čo vlastne bola aj pravda). Po asi polhodinovom telefonáte nás zrušil slovami, že aj tak neverí, že nás tam príjmu. Tu sa naše radostné predstavy rozplynuli. Ráno sme nasadli na bus a čakali sme, čo bude na interview...