Dva dni, dve večere....

Odkedy som začala s výzvou chcem vám o tom napísať. Je to zložité dodržiavať všetky zásady, ktoré som si určila. O tom všetkom vám chcem napísať v zhrňujúcom článku po dvoch mesiacoh. Ten príde za dva a pol týždňa. 

Tento článok je len o tom, aké dokážem mať rozdielne dni. Horná fotka je deň lepší. Dolná fotka deň, keď som bola hladná :D 

Ako je to u vás? 

Ako dokážete dodržiavať diety, obmedzenia niektorých obľúbených potravín?

Ako orámovať tvár?

Famous X Brow Addict 

Manchester story vol. IV

V práci sme však museli ešte niekoľko hodín ostať. Bola som plná energie a očakávania, čo sa bude diať. Cez ďalšiu prestávku som sa snažila dovolať Sheene, aby som jej povedala, že máme záujem dojsť a štvrtok o 11 : 00 nie je problém sa dostaviť do hotela. Lenže Sheena nezdvíhala. Cez tú prestávku som sa nestihla najesť takže ma sily opustili. Na ďalšiu prestávku som teda zjedla už všetko, čo sme mali a minula prachy na jednu plechovicu. Cez ďalšiu prestávku som už nemala čo jesť a boli sme hladné. Včera v obchode sme si kúpili energy desiatu ale tá chutila ako ropná guma. Aj napriek hladu sme ju nedokázali zjesť. Takže sme boli hladné a smädné. Tak sme si do plechovice začali liať vodu z bandasky :D a Maja začala pozerať, či v automatoch neostalo čosi vydané. Vyzerali sme ako socky ale nemali sme veľa času, pretože všade boli nápisy s časom na prestávky a upozorneniami, že či naozaj potrebujeme prestávku, pretože naša prestávka = ich stratené peniaze. Alebo : "Ak sa ti nechce robiť túto prácu vždy sa nájde niekto, kto ju chce robiť". Takže smer museli ísť robiť. Ráno sme došli na ôsmu, tak sme sa o štvrtej išli opýtať šéfa, že či máme ešte ostať alebo môžeme ísť domov. Celý čas sme rozmýšľali, či si vypýtame náš jednodňový plat. Nakoniec sme sa rozhodli, že si prachy vypýtame. Čo ak sa sem už nevrátime? Nebudeme hádam robiť zadarmo. Tak sme išli za šéfom, ktorý nás pustil domov. Lenže sme ho nemohli nájsť. Ľudia nás nasmerovali do jeho kancelárie, ale on tam nebol. Tak sme sa pred kanclom rozprávali s Maisshou, že čo budeme robiť? Už sme nemali prachy a dosť by sa zišli. Ako sa tam tak bavíme z jednej bunky príde chlap, ktorý vyrábal lyžičky. Tvár mal celú červenú a mal na nej už také lézie, ako keď niekto fetuje lepidlo. Opýtal sa nás, že čo potrebujeme. Povedali sme, že zaplatiť. Tak on vyšiel do inej kancelárie, kde povedal sekretárke, čo sa stalo a že potrebujeme peniaze. Sekretárka nám vysvetlila, že práčovňa má dvoch majiteľov a že ten druhý, ktorý by nás mohol vyplatiť tu nieje. Ale, že zavolá Ahbedovi,že čo má robiť. Medzitým poviem Maji vtip. " Vieš ako takýto feťáci balia baby? Slečna, ako vám vonia táto handrička s toluénom?" A ani nie minútu nato, ako som jej to dopovedala, prišiel "feťák" a podával Maji handričku so slovami " nice smell" !  Ahbed bol v Bilinge, čo je niečo ako mestská časť St. Helens. Máme sa tam dostaviť. Ale ako asi bez auta a prachov? Dofetovaný pracovník nás tam ževraj zavezie. To bola ešte len sranda! Najskôr, že či my nechceme karovať? Potom on karoval bez rúk a kričal. Maja sa len smiala, ja som išla umrieť od strachu. Našťastie sme sa celé dostali do Bilinge a išli ku Ahbedovi do hotela, kde býva. Tam nás čakali dve servírky s tým, že pred chvíľkou odišiel. Tu už sa Majin postoj zmenil z pána Burhana na Molierovho lakomca. Každý pri slovnom spojení Ahbed peniaze len pokrútil hlavou. Boli sme zúfale, týpek už potreboval ísť do práce späť a my sme nemali prachy. Čo teraz? Tak sme mu volali. Najskôr jedna čašníčka, ktorej to zložil. Potom ja a mne povedal, že mi dá Roberta a že sa mám s ním dohodnúť. Povedala som mu niečo v tom zmysle, že musíme ísť do MCR podpísať dáke papiere a že piatok zase prídeme do roboty, len nemáme prachy, tak si chceme zobrať našu výplatu za jeden deň. On, že okej a zložil. To už som bola nasraná so slzami v očiach, že čo teraz? Zavolala mu ešte naposledy druhá čašníčka a po telefonáte nám každej dala 20 libier . No ako díky! Presne si vypočítal, koľko stojí cesta do MCR a spať. Celé šťastné sme nasadli s feťákom naspäť do auta a hop do St. Helens na Elefant street. Už cestou sme sa s Majou rozprávali, že čo spravíme? Čo im povieme? Pretože sme nevedeli, či dostaneme robotu a nechceli sme stratiť jedinú istotu. Tak sme všetkým hovorili, že ideme len podpísať papiere a že sa piatok vrátime. Tak feťák povedal, že má u nás kávičku. My že "JASNÉ". Zaviezol nás domov, kde sme si rýchlo dali nabíjať telefón a notebook. Domáci nám pozerali vlaky a opýtali sa nás, že či majú pozrieť aj cestu späť? A my že netreba pozrieme si :D. Rýchlo sme si zbalili všetky veci, dokonca aj chleba a obliečky. Všetky veci. Vyzerali sme fakt strašne ovešané jedlom a ruksakmi. Unavené a plné očkávania. Keď sme sa lúčili, všetci boli v skladoobývačke a ja som tam len strčila hlavu ako žirafa a povedala som, že piatok nás tam majú. Oni, že ok. A začali sme bežať na stanicu. Mala som strach, že nás uvidia a že nás zoberú naspať alebo ja neviem čo. Stále sme sa s Majou obzerali. Dokonca aj keď sme si kúpili lístky a sedeli na nástupišti sme sa stále len obzerali. Tep som musela mať strašne vysoký.

Ešte aj vo vlaku som mala pocit, že nás všetci sledujú. V MCR sme vystúpili na Victoria station a odtiaľ peši do kopca s kuframi a ruksakmi na Fairy lane. Keď sme prišli "domov" tak som skoro bozkávala našu nie moc smradľavú posteľ. Osprchovala sa a išli sme s Majou spať. Ešte okolo 23- tej hodiny nám zavolal Marek s tým, že čo si to predstavujeme, že robíme? Musela som ho presviedčať, že sme nevedeli, čo spraviť(čo vlastne bola aj pravda). Po asi polhodinovom telefonáte nás zrušil slovami, že aj tak neverí, že nás tam príjmu. Tu sa naše radostné predstavy rozplynuli. Ráno sme nasadli na bus a čakali sme, čo bude na interview...

Piatok je len ďalšou predzvesťou pondelka!

Ahojte!

Piatok je tu a všetci sa tešia, ale ja viem, že po ňom príde ďalší ťažký týždeň a už ani neviem, či sa mám tešiť. Ale teším sa domov. Takže to sa vykompenzuje. 

Už dlho tu nebol žiaden random a už mi to aj chýba. 

Usmievavého koňa už poznáte. Ak nie tak pozdravte KOKA. 

Nuda v Brne. 

Sestra mala stužkovú.

Testujem rúže. (berte to ako srandu)

Bolo mi zle, tak mi spolubývajúca spravila mojito. No nemajte ju rady :)

Halloween neoslavujeme ale tento rok sme asi započali tradíciu, ku ktorej patria aj vyrezávané tekvice. Naša sa volala Eugen. Už sa teším na ďalšie výzdoby! 

Išla som na Halloweensku párty. 

Na druhú som nemala toľko času, ale snaha bola.

Nazbierala som dosť nálepiek na prasa!!! Milujem prasiatka:) 

Používam obľúbené produkty

Že je jeseň farbám na očiach vôbec nevadí 

Mala som aj pazúre! 

A bola som u babky na chate. 

Das ist alles

Budem s tebou navždy (alebo do najbližšieho odlíčenia)

Maybelline Color Tattoo 24 HR  70 Metallic Pomegranate

Manchester story vol III

Moje predstavy o obrovských chlapoch, ktorý nás spútajú, vykuchajú a predajú na orgány/ predajú nás do japonska za št*tky sa našťastie nenaplnili. Čo dá logiky, keďže tu sedím a píšem. Čakal nás tam český párik. Začali sme sa rozprávať. Marek nám objednal cider a džús. Rozprávali sme sa a hovorili sme im naše doterajšie zážitky. Oni svoje a tak. Spomenul, že by sme mohli robiť u jeho kamaráta Araba Ahbeda v práčovni. Že mu volal, a že nechcem mu volať znova tak skoro, aby si nemyslel, že sme zúfalé(čo sme popravde boli) a aby nám nedal menší plat. Poradil nám ísť do JOB centra(niečo ako úrad práce). A že ak sa nič nepodarí zohnať tam, že v utorok mu zavolá a stredu by sme tam už mohli ísť. Súhlasili sme. Medzitým sa zotmelo. Ja som mala len tielko a kraťasky. Marek "vtipne" poznamenal, že budem ľahká korisť. Celú cestu domov som sa obzerala a bála. Byť odhalená žena, ísť v piatok večer cez indickú štvrť s retardovanou Majou (celý čas sa smiala) popri väznici s 2000 ťažkými prípadmi nieje zrovna môj sen o bezpečnej ceste. Našťastie nič extra sa nestalo. Ľahli sme si s novou nádejou, že na job centre nám pomôžu. Sobotu a nedeľu sme sa prechádzali po meste, dokonca sme si obliekli šaty, namaľovali sa a užívali si mesto. Pondelok sme išli do najbližšieho Job centra. Prvá otázka bola, že či máme NINo. NEmali sme, veď ho podľa pána Franceka NEPOTREBUJEME! Po zápornej odpovedi sa s nami nechceli baviť o robote iba nám dali telefónne čísla, na ktorých sa žiadá o NINo. Bol to môj prvý anglický telefonát. Veľmi som sa bála, moc som nerozumela (všade bol šum) ale nakoniec som to zvládla. Horšie na tom bola Maja, ktorá nevie vyhláskovať meno. Takže jej nakoniec došiel list s menom ANNAMAREUA. :D Celý deň sme behali po hoteloch a hľadali robotu. Večer sme sa unavené zvalili do postele a dohodli sa s Marekom, že ideme do St. Helens. Celkom sa bojím. Ako celý náš doterajší pobyt bolo behanie a stresy, a to že sme išli zveriť naše životy kamarátovi nášho kamaráta mi na spokojnosti moc nepridalo. Maja bola úplne opačný prípad. Pozerala seriál 1000 a 1 noc a tam pán  Burhan bol tiež Arab a bol dobrý človek, ktorý si vážil prácu ľudí. Nám síce povedali, že Ahbed otočí každú libru v ruke niekoľkokrát ale zato je to dobrý človek a isto nám zaplatí. Tak mi Maissha celý čas hovorila príbehy z 1000 a jedne noci. Ešte mi aj hovorila, že aká bude sranda. Vtedy som si myslela, že jej preskočilo. Utorok sme celý deň Behali po meste ale samozrejme žiadna odozva. S Marekom sme sa dohodli, že okolo 18 00 pre nás dojde, pretože chcel ísť až po zápkach  piatej (vtedy väčšina ľudí končí v robote). Prišiel pre nás na BMW. Stáli sme ta zbalené a Maja mi šepkala do ucha, že masový vrahovia sa predsa neprevážajú na BMW. Všetky veci sme si dali do kufra ale občianský a nejaké prachy som mala vo vačku pre prípad, že rýchlo vystúpim a budem bežať. Povedal, že si doma potrebuje čosi vybaviť, preto ideme k nemu. Strach level 10 000. Veď nás tam môže zamknúť a už si môže robiť čo len chce. Nakoniec od nás chce jedine to, že by sme mu umyli kuchyňu. Za cestu. Celý čas nám hovorí, že nemusíme ak sa nám nechce ale my, že v pohode, že nás vezie. Po pár telefonátoch ideme a stále sa viac bojím. Cestu v aute si nijako neužívam. Keď sa mi už zdá, že ideme pridlho, nato, koľko mala trvať cesta začnem sledovať aj okolie. Domy krásne, úplný rozdiel oproti MCR. Zeleň bola asi najviac, čo mi udrelo do očí. Ako ideme krajinou vidím aj krásne domčeky, na okraji mesta. Potom ideme hlbšie do mesta. Hovorím si, že okej a dostávame sa k nejakému skladu. Zase raz sa modlím, že nie, len toto nie. Ale osud hovorí ÁNO! Okej je mi jedno, aspoň si zarobím dosť prachov na míňanie. Podmienky boli jasné. Bývanie bude zdarma, ušetríme na doprave, pretože práčovňa je neďaleko a budeme mať 25 až 30libier za deň. Plus možnosť pracovať v soboty. Čo by boli ďalšie peniaze navyše. Maja bola nadšená, takže nádych a vošli sme do skladu. Bol tam taký sk*rvený smrad, že ma štípali oči. Všetci tam fajčili! Dymu tam bolo neuveriteľne veľa. Marek sa zvítal s domácimi a ukázal nám, kde budeme bývať. Išla som cez maličkú chodbičku s obrovským ruksakom a dvoma taškami v ruke. Zrazu sme došli k úzkym a strmým schodom. Dievča, ktoré nám ukazovalo, kde budeme bývať sa vyzulo, a tak som sa vyzula aj ja. Načo sa Marek začal smiať, že nech to nerobím, že je tam strašný bordel. Dievčina ho okríkla s tým, že teraz je tam čisto, tak sme sa všetci vyzuli a išli hore. Otvorila dvere a ukázala nám izbu, v ktorej by sme mali spať.Teraz mi už bolo do plaču. Jedna postel, na ktorej bola vyliata káva(podľa mňa sa tam niekto pogrcal/pošťal), jeden vankúš pre obe a nejaké divné sedátko (akože vankúš). Odložíme si veci a Marek nás zavolá do "obývačky". Skôr by som to miesto nazvala skladom. Boli tam rúry, chladničky, keramické dosky a iné vecičky, ktoré Ahbed popri tom, ako mal reštiku a práčovňu skupoval a za draho predával v rodnej krajine. Tam si všetci zapálili a Marek im rozpovedal príbeh s tým, že zajtra by sme už chceli od zajtra robiť. Opýtal sa jednej dievčiny, či nás tam zavedie. Ona prikývla a on ešte rozpovedal ako sa mu v MCR darí. Potom sa nás opýtal, či ešte niečo nepotrebujeme a odišiel. S Maisshou sme sa vrátili do izby a začali vybaľovať. Nemali sme obliečky na takúto posteľ. Tak sme si každá zo svojej strany natiahli svoju. Pozrela som sa von z okna a uvidela krčmu/obchod THE RAJ! Prišlo mi to veeeľmi komické v našej situácií. Spýtala som sa Maji, či už sa cíti ako v raji a išli sme si nakúpiť. Večer sme dali nabíjať notebook a chceli sme ísť na net. Vypýtali sme si heslo a všetci hovorili, že nám ho jeden týpek donesie. Tak sme čakali, kým príde, aby som mohla napísať kamarátke, že som ok. Pretože som samozrejme o tejto ceste nepovedala našim ale Dewy, aby, keby sa do 

 dní neozvem zvolala všetky jednotky rýchleho nasadenia aj Jamesa Bonda, nech nás idú hľadať. Po hodinke došiel týpek s tým, že za heslo chce tri libry na mesiac. Odbijeme ho s tým, že zajtra, pretože teraz nemáme. Okej dá nám heslo a všetkým píšem, že som v pohode. Uložíme sa spať a nastavujeme budík. Zažila som jednu z najhorších nocí v mojom živote. Keďže mám obliečku, ktorá je na gumičku a na jednu postel, na dvojpostely sa zošmykáva. celú noc som spala prikrytá povlečením z periny (keďže perinu sme nemali), na smradľavom hnusnom matraci. Ráno som sa zobudila rozbitá jak cigánska hračka. Rýchlo sme sa najedli a na gauči čakali na dievča, ktoré nám malo ukázať cestu do roboty. Sedeli sme tam ako na popravu. Keď konečne prišla začali sme sa preplietať uličkami St. Helens. Išli sme pomedzi pekné domčeky, tie škaredšie, detské ihrisko lúku až sme sa dostali k maštali. Áno, vidíte správne práčovňa, ktorá vyzerala ako maštaľ. Vovedie nás dnu, nikde sa nezapíšeme a ukáže nám, čo budeme robiť. Vyťahovať veci z obrovskej žehličky. To sme robili asi 5 minút a potom prišiel manažér a že máme ísť za ním. Tak sme išli, lenže v tom dievča na nás zakričalo, že iba jedna z nás. Maja sa rozhodla, že ide ona a mne nechala telefón, veď čo keby sa niekto ozve. Mne ukázali, že budem do žehličky vkladať povliečky na vankúše. Snažila som sa najlepšie ako som vedela. Ale stále som nebola dosť rýchla, ale všetci ma upokojovali, že som tam prvý deň, a že mi to pôjde. V hlave som mala, že kde asi Maissha je? Čo ak je niekde, pri nejakej horúcej veci a príde jej zle a odpadne tam? Toto sa mi mihalo hlavou každých 5 sekúnd. Keď konečne ohlásili prestávku rozbehla som sa ju hľadať. Našťastie som ju našla skladať uteráky. Odišli sme sa najesť a napiť. Práca ma veľmi vyčerpávala, a tak som zjedla polovicu zásob na celý deň. Pi 5 minútach sme sa museli vrátiť na miesta. Už som nemala dávať vankúšové obliečky ale perinové. Predstavte si king size postele a nato tie obrovské plachty celé mokré. No ľahké to zrovna nebolo. Keď tu zrazu zvoní mi telefón. Pozriem sa uložené číslo Sheena. Poslali sme jej životopisy a sms s tým, že máme záujem pracovať ako upratovačky v hotely. S mobilom som začala všetkým mávať pred očami s otázkou Can I...? ( Môžem?). Všetci, že áno bež. Tak som zdvihla  aSheena ma pozvala zajtra na pohovor o jedenástej. Nevedela som, že či to bude možné, tak som jej povedala, že sa opýtam kámošky a zavolám. Celá šťastná som bežala oznámiť Maji túto radostnú novinku a začali sme kuť plány ako sa z tejto diery dostať....

Voňavá starostlivosť

Freeman Detoxikačná Pleťová Maska, Freeman Krémový Pleťový Píling

Tvoje BB môj rozjasňovač ...alebo včielka, ktorá neštípe!

Funny Bee Pretty BB cream 

Manchester story vol. II

Skešuje nás. Samozrejme, čo chcete od mesta, kde chcú všetci zarobiť ? Nedal nám žiadne potvrdenie s tým, že zajtra nám ho donesie. Nakoniec ho doniesol i keď neviem, či sa to dalo brať ako potvrdenie. 

 Mala som celkom strach, pretože ľuďom neverím. Neverím skoro nikomu ani v svojom okolí. Tak ako mám sakra veriť niekomu v MCR? Prvé, čo mi udrelo do nosa v izbe bol cigaretový smrad. Neznášam cigarety. Chcela som sa pozrieť na net. Napísať našim ale heslo si máme ževraj pýtať od domácich. Cez dáky vetrák v izbe zacítim smrad zo spálených vecí. Zbehnem dole a pýtam sa po anglicky, či by mi dal heslo na net. On sa na mňa díva ako z iného sveta a opýta sa ma, či je to normálne sa nepredstaviť a blablabla. Pod blablabla si predstavte, že cestujete v buse zničená dva dni, nič normálne ste už dlho nejedli, za normálne wc by ste vraždili a nejaký poliak vám tu bude vysvetľovať čo sa patrí. Ospravedlnila som sa a on nám doniesol heslo. Skúsili sme to zapojiť ale Majin komp nereaguje. Ospršíme sa, najeme a ideme prezrieť mesto. Teda chceli by sme ale ktorým smerom sa vydať ? Ja nemám orientačný zmysel. Priznávam bez mučenia. Bežne sa mi stane, že na rovnej ulici vojdem do obchodu a keď výjdem vraciam sa späť. Takže Maissha sa ujme vedenia a ideme smer mesto. Išli sme smerom dole ulicou a videli sme všeliaké pakistanské obchodíky. Maja celý čas trepala, že sa necíti ako v Anglicku, ale ako niekde v Hurgade. Ja osobne som bola veľmi šťatsná, že už tam som. Nenájdeme nič extra a vraciame sa domov. Prespíme. Ráno máme čas, keďže týpek z agentúry pre nás má prísť až o druhej. Zoznamujeme s Petrom. Bol to prvý Slovák, ktorého sme stretli. Začal nám vysvetovať, ako nováčikov vždy prevedie po meste, ukáže im obchody a tak. Ale nás neprevezie lebo má dosť svojich starostí a tak ďalej. Neskôr sme si išli pre veci do izby a medzitým prišla do kuchyne Viktória. Maja sa s ňou zoznámila ako prvá ja som zbehla dole(bývali sme na druhom poschodí) a iba som jej podala ruku. Začala nám ukazovať, čo je naše. Otvorila chladničku a mne bolo zle. Ako keby tam umrel zombík. Bola zelená, boli v nej kúsky rajčín a uhoriek a bola slizká! Potom poličku, v ktorej zomrel zombíkov kamarát. Ešte sme sa opýtali, či je voda pitná. Viktoria povedala, že ľudia ju pijú ona nie. A začala odšťavovať. Na druhý deň sme vstali plné očakávania. Dneska sme boli dohodnuté s týmkom, že pre nás dojde a dovezie nás do agentúry. Celé doobedie sme sa len tak poflakovali, vybalovali. Konečne prichádza týpek a naloďuje nás. "Pamätajte si cestu, pretože späť vás už neveziem." Mysleli sme si, že si ju dáko zapamätáme, ale keď medzitým obehal polku MCR, aby nalodil ďalších 5 ľudí sranda ma prešla. Ako si mám k*rva pamätať cestu? V agentúre nás čakala Ruska Kate, ktorá sa nás každého niečo opýtala a potom rozhodovala, kto kde pôjde robiť.Keďže sme boli študentky, tak sme boli pre nich nezaujímavé a odbavili nás ako prvé. Toto navrhol Čech pán Francek. Odbavil v tom zmysle, že povedal Kate, aby nám vytlačila adresy ďalších agentúr. Plus nám povedala, že aké busy nám idú. a mohli sme ísť. Najskôr sme sa ešte čo to popýtali. Prvú vec, ktorú sme sa opýtali bola, či potrebujeme National Insurence number (NINO). Samozrejme, že to nepotrebujeme, že to nám vybavia v zamestaní a iné pohádky. Potom sme mali ešte pár otázok, ktoré odpovedal k našej spokojnosti. Spokojne sme teda odišli  Povedali sme si, že angličania sú leniví a mi nemusíme ísť busom. Ešte sme sa vrátili spať, opýtať sa, či je voda pitná a Kate nás s obrovským úsmevom odbije, že prevarená hej. K adresám nám dala ešte mapu, keďže Maja povedala, že JA som ju zabudla, pritom som nič nebalila ani ja a ani ona. Ukázala nám, že kade máme ísť. Tak sme sa peši vybrali. Síce sme nevedeli, kadiaľ ideme ale vedeli sme, že keď sa dostaneme na Rochdale road už trafíme. Obzerali sme sa a hľadali nápisy. Lenže tie nápisy boli stále. Tá cesta bola na tri TRI!!! hodiny. Cestou sme sa stavili si kúpiť vodu. Pretože, sme si mysleli, že nepôjdeme nikam ďaleko obe sme mali obuté žaby. Maja mala naozaj ale fakt strašné žaby. Len rovná plocha a nič. Boleli ju z toho strašne nohy a robili sa jej otlaky. To bolo naozaj prvýkrát, čo som videla niekomu otlaky na spodku nohy. Tri hodiny sme pochodovali na slnku s minimom vody a hrozným obutím. Ale poznáte to, dostali sme sa do mesta, kde bol Primark. Maja sa rozhodla, že chce nové topánky. Pretože v týchto neprejde už ani krok. Tak sme najbližšiu hodinu v Primarku hľadali topánky. Teda ja som si sadla a Maja pobehovala. Zrazu mala milión energie. Nakoniec sme sa rozhodli, že by nebolo odveci pracovať v Primarku, a tak sme sa opýtali, či u nich môžeme pracovať? Jasné, ale treba sa zaregistrovať na nete a hľadať ponuky. Poslali sme im tam životopis a čakali.  Na druhý deň hľadáme Asdu, ktorá mala byť niekde blízko. Trvalo nám to asi hodinku. Na ceste som našla 10 libier, z ktorých som si kúpila jedlo na celý týždeň. V stredu ideme do mesta hľadať jednu z agentúr, ktorých adresu sme mali. Prime Time recruitment. Ako sme tam prišli nevedeli sme sa vykoktať pri rozhovore s rodeným Manchesterčanom. Mali sme však obrovské šťastie, keďže sme započuli, ako sa slováci bavia s nejakým Čechom. Počkali sme, kým sa dobavia a zoznámili sme sa s ním Petr Kysela. Ten nám dal radu kúpiť si safety boots (pracovné topánky), registrovať sa a čakať na telefonát. Tak sme vypísali formuláre. Do typu hľadanej práce sme zadali everything( všetko). Odovzdali sme ho a týpek sa na nás pozrel povedal, že to vyzerá zúfalo a poradiť nám to prepísať na sklady, upratovanie a práce v kuchyni. Potom pobeháme celé centrum s tým, že sme roznášali naše životopisy. Celé unavené a zničené tým, že sa nám nikto neozýva sme si ľahli a na nete začali hľadať. Napadlo ma iba tak napísať kamarátovi, ktorý bol zrovna v Londýne, či o niečom nevie. Odpísal mi, že má kamaráta, ktorý tam býva a že ten by nám vedel poradiť. Ešte v ten večer mu zavolal a oznámil nám, že o niečom vie, že sa mu máme piatok ozvať. Štvrtok sme zase behali po hoteloch. Navyše Maja našla agentúru Time recruitment, takže sme sa išli registrovať. Mali sme nafotenú trasu z googla. Čo čert nechcel, poslalo nás to úplne mimo. Všade sme chodili pešo, pretože doprava je v UK drahá. Takže sme zase pochodovali minimálne 2 hodiny. Nakoniec sme došli na miesto, kde sa agntúra mala nachádzať ale bolo tam nejaké centrum dovzdelávania dospelých. Tam sme sa pýtali všetkých až nám nakoniec jedna veľmi milá pani vytlačila google maps FAREBNE!, ukázala nám kadiaľ máme ísť. Celou cestou sme nadávali na google maps. Keď sme sa tam konečne dostali, nadávali sme v akom zapadákove to je. Predstavte si vedľajšiu uličku vedľajšej uličky! Čosi strašné. Nemala som anglické tel. číslo, pretože sme s Maisshou mali jedno a šetrili sme. Tak som pri otázke prečo nemám mobil klamala, že ma okradli. Pani ma poľutovala a povedala, že sa ozvú, keď niečo budú mať. Zase beháme po hoteloch ale bezúspešne. Už som sa smiala na vtípku "Ten pocit, keď vojdete do 4 hviezdičkového hotela a opýtate sa, či majú miesto/ Ten pocit, keď dojdete do 4 hviezdičkového hotela a zjete si tam na schodoch desiatu." Piatok sme boli zúfalé, nikto nevolal. Preto sme napísali týpkovi, že to sme my a či má pre nás tú robotu. Žiadna odpoveď. Tak sme išli do mesta roznášali životopisy. V Arndale sme našli informácie, kde nám pomohla Uršula, ukázala nám hotely a povedala, kde podľa nej hľadajú robotníkov. Okolo piatej sme boli doma, pretože v Manchestri zatvárajú obchody najneskôr o piatej. Okolo 18- tej začal zvoniť telefón. Maja bola na WC tak som sa z kuchyne rozbehla a bežala som tak rýchlo, že som si na kľúčke od dverí roztrhla rifle. Volal ten Čech, ktorému sme písali SMS. Povedal, že by o niečom vedel, že sa opýta kamaráta a že nám dá vedieť. Boli sme celé šťastné, pretože bol naša jediná možnosť, keďže sa nikto neozýval. S Majou sme si urobili večeru, keď tu zrazu zvoní telefón znova.  Bolo okolo 21:00, tak som som myslela, že to volá Majina mama. Keď Maissha došla dole a oznámila, že nám volal Marek (Čech) a že chce, aby sme sa stretli trošku mi ritku stislo. Nechcela som ísť ale Maja potlačila svoj pud zebazáchovy a išli sme. Cestou sme stretli dvojcu z pondelkového stretnutia. Pokecali sme a išli sme ďalej. Na hlavnej križovatke sme išli doprava. Ako sme išli uličky sa stenšovali a osvetlenie sa strácalo. Ako sme tak stáli v jednej uličke hovorím Maji : " Táto ulička je ako stvorená do hororu, nečudovala by som sa, keby teraz niekto na nás vyletí!" V tej chvíli som si všimla, že na jej konci nám niekto kýva....