Manchester story vol.VI - čerešnička na torte!

Utorok bol celkom pekný deň. Vonok, nakupovanie a zisťovali sme, ako to bude s ubytovaním. Na stránke Česi a Slováci v Londýne sa nám ozvala Sandra s tým, že môžeme u nej prespať za kartón Lucky Strike. Najskôr som nevedela čo to je. Myslela som si, že budeme spať na kartónoch. Čo mi bolo popravde úplne jedno po noci strávenej v St. Helens. Potom som si uvedomila, že sú to cigy. Sandra sa nás opýtala, že či ideme zo Slovenska, alebo sme v UK. Po odpovedi UK nám povedala, že 45 libier na troch ľudí na dve noci je ok. Bola som šťastná ako blcha! Maja objednala za 5 libier cestu busom do Londýna. Večer sme išli kúpiť posledné vecičky a dostali sme spať 50 libier zálohy. Odchod sme skoro ráno. Okolo piatej. Nikto netušil, že nás spolubývajúci Peter už bude hore! Keby ste videli jeho výraz, keď z izby vyšiel Róbert. Dali sme mu 5 libier s tým, že ak nám ešte dojde nejaká pošta, že nech nám ju pošle. Išli sme na prvý ranný bus. Manchester ešte spal. V meste sme videli sem tam ožrana, umývačské auto a Maja na zemi našla iphone! Takže to bola naša rozlúčka s MCR.

Maisshin status : Bye Bye Manchester! 

Nasledovala 4 hodinová cesta do Londýna. Už som spomínala, ako nenávidím dlhé cesty v buse? Bolo to utrpenie. Na victoria coach station sme začali blúdiť a hľadať spoje, ktoré nám predtým povedala Sandra. Po asi hodine sme ich našli. Nastúpili sme do busu ( zase) a nechali sa viesť. Pozerala som si okolité mesto a bolo to super. Úplne iné ako MCR. Krásne a dokonca bolo aj slniečko. Mali sme vystúpiť pri najväčšej policajnej stanici v strednej Európe. Na konečnej zastávke nás vyhodil šofér. :D 

jediné označenie policajnej stanice

V meste nás už čakala Sandra s priateľom. Dala nám kľúče. Začala som  sa báť. Zase raz prišli fleshe o tom, že nás v noci niekto zabije, predá neviem čo. Chápete? Mne jednoducho nepríde normálne dať niekomu kľúče od domu. Ukázala nám cestu s tým, že večer sa vidíme. Dom mali v krásnej štvrti a celkovo veľmi pekne zariadený. Pôsobil na mňa tak umelecko. 

toto nie je ten dom

Krásne bývanie. Chvíľu sme si oddýchli a išli na na Greenwich. Teda aspoň sme si to mysleli. Boli sme v oblasti Greenwich a keď sme sa opýtali Angličanov, kde je Greenwich, tak nm odpovedali, že sme v Greenwichi. Tak sme si dali kolečko a šli naspať k Sandre. 

cestou na Greenwich

Večer sme trošku pokecali, dačo nakúpili a išli spať. Boli sme strašne unavení. Ja s Róbertom som spala na strašnej nafukovačke, ktorá mi dolámala chrbát a Maja spala na gauči. Na druhý deň sme išli urobiť druhý pokus s čiarou. Išli sme podľa Sandrinej mapy a našli sme ho!

Kŕmim veverice v parku

Prišli sme k čiare, kde sa fotili všetci Japončíci. Za plotom som uvidele čiaru a išla zisťovať, ako sa k nej dostanem. Za poplatok, samozrejme, to môžem okašľať, ale zbadali sme miesto, kde išlo zopár ľudí, tak sme išli za nimi a odfotili sa pri čiare zadarmo. 

Odtiaľ sme išli peši naspäť k Sandre. Uvarili si obed a išli do Camden Town. Keď som bola v Londýne pred dvoma rokmi, nestihla som ho. Veľmi sa mi páčil. Dýchal mladosťou , zábavou a dali sa tam nájsť fakt skvelé kúsky. Zjednala som si čiapku, pofotili sme sa. Zjedli sme naše nachystané obedy a prechádzali sa po parku.

Večer sme rozmýšľali ako to spravíme s batožinou náš posledný deň. Maja rozmýšľala, že si vyberie peniaze ale nakoniec sa rozhodla, že to urobí na druhý deň. Dojedli sme úplne všetko, čo sme mali a išli sme spať. 

Posledný deň v Londýne sme mali na pláne pamiatky. Cestou do mesta som sa ešte stavila v Tkmaxxe sestre kúpiť slúchatka a Maja si išla vybrať peniaze. Nechala som Robina s ňou, aby sa nebála. Prišli za mnou do obchodu, nastúpili sme do busu a išli sme vyhliadkovú tour. 

Také anglické počasie

Hanba! Beauty bloggerka v Londýne bez gramu make upu! :D

Začali sme na Westminster bridge, London eye a také srandičky. Trošku nás to zmohlo a išli sme si dať jogurt. V parku, kde sme si sadli si Maja išla prepočítať prachy. Zrazu : "Aďa, oni ma okašlali!" V hlave som si myela, že jej dali o libru menej a smiala som sa. No keď mi oznámila, že tam má o 350 libier menej ako by mala mať, ma prešla sranda. Hovorím, že jej možno dali denný limit, že nech sa nestresuje. Tak sme to išli overiť na účet. Bolo veľmi vtipné vidieť reakciu ľudí, ktorí boli zvyknutí na turistov, že im ukážu, ktorým smerom majú ísť k tej či onej pamiatke, opýtať sa, kde je bankomat. Nakoniec sme sa k jednému dostali a jej svietila 0. Stále som si však myslela, že tá 0 je iba pre dnešok. A že Maissha moc stresuje. No ona sa rozhodla ísť do banky vyriešiť to. Ja som s Róbertom ostala v centre. Išli sme pred palác.

Dali sme si jogurt z lídla pred Buckinghamským palácom. 

cestou k oxford street

Na oxford street som chcela ísť do Urban decay a kúpiť si Naked. Predavačky si ma však vôbec nevšímali! Úplne naničhodne sa tam medzi sebou bavili.  Tak som za nimi došla, že by som chcela paletku, kúpila si ju a odišla. V Benefite bola veľmi milá Arabka, ktorá mi chcela spraviť obočie. Aj napriek tomu, že som jej povedala, že si nič nekúpim ma usadila do kresla a začala maľovať. Rozprávali sme sa zistila som, že vie, kde je Slovensko a že jej šéfka je Slovenka. Poďakovala som jej za obočie a išla som. Toto je podľa mňa skvelá predavačka. Normálne som chvíľu uvažovala, že si tú sadu na obočie kúpim. Ďalej sme išli do Narsu, pretože mi môj priateľ chcel kúpiť darček k narodkám. Už dávnejšie vedel, že by som chcela buď albatrosa alebo Orgazm. (Mali by ste vidieť jeho potešenie, keď som mu povedala, že chcem orgazmus a sklamanie, keď zistil, že je to lícenka :D). No predávali tam paletku, ktorá obsahovala oba odtiene + dva ďalšie. Bolo rozhodnuté. Ale chcela som ich vyskúšať. Tak som čakala, až bude mať pani vizážistka čas. Medzitým sme skočili do MAC, nech si vyberiem ešte nejaký nude odtieň. Hovorím Robinovi, že nech mi vyberie. Tak mi jeden ukázal. No ja som si nebola istá, tak som sa opýtala predavačky, nech mi vyberie ona. A neuveríte, čo sa stalo! Vybrala mi presne taký istý odtieň ako on! Bohužiaľ vtedy zavolala uplakaná Maja, že tie prachy naozaj nemá a že je na oxford circus. Bežali sme za ňou. A nezapamätala som si ten odtieň(teraz by som si ho isto objednala). Utešovala som ju a aj ona sama seba. Potom sme sa vrátili ešte do Narsu, kde mi vizážistka ukázala ako na mne vyzerajú odtiene a išli sme preč. Proti začervenaniu mi dala jeden púder, ktorý mi spravil neuveriteľne hladkú pokožku! Ešte k tomu sa mi veľmi páčil ich vajíčko-štetec. Možno , ak sa mi pošťastí, si oboje raz kúpim.Z oxford street sme išli na späť do centra. 

Navečerali sme sa na Trafalgar square. Prešli pár obchodíkov a šli naspäť k Sandre. Tam sme jej vyrozprávali, čo sa stalo s Maisshiními peniazmi a zbalili sa. Róbert si urobil obed na druhý deň, pretože letel neskôr. Odtiaľ sme išli späť na Victoria´s station a nastúpili sme na bus, ktorý išiel na Stansted. Na letisku sme čakali niekoľko hodín. Išli sme si sadnúť do Costy a dala som si čaj. Keď sa otvoril check in. Zvážili sme si batožinu a zistili sme, že máme 5 kíl nadváhu. :D Kaša, čo vám poviem. Začali sme prebaľovať ako zúrivé. Nakoniec sme sa zmestili do limitu a ja som si odskočila na wc. Nikam som sa neponáhľala, pretože nám to letelo až o hodinu. Tak som si pozerala plagáty, prechádzala sa a tak. Keď už ma napadlo vrátiť sa, Maja mi išla oproti a strašne na mňa kričala, že kde som toľko. Potom sme si obe sadli s kľudom na lavičku a pýtam sa jej, kedy máme check in. Ona, že o 6 a ja ,že koľko je. Bolo 5 : 50! To už by sme mali ísť nie? Robo sa na nás pozrel ako na šialené a vyhnal nás do rady! Stáli sme tam a hadík sa veľmi pomaly hýbal. Opýtali sme sa, že kedy majú ľudia pred nami check in. Že o siedmej...Začala som kričať, že prosím pustite nás, mi máme check in o šiestej! Ľudia sa na mňa pozerali ako na šialenú a všetci ma púšťali. Na kontrole som pípala, tak som sa musela vyzuť. Pani, ktorá ma prehľadávala ma ukľudňovala, že všetko stíham. Ja len, že rýchlo, že nestíham lietadlo. Maja sa pozrela na tabuľu a nasmerovala nás. Začal sa beh. V rukách som mala obsah príručnej batožiny, Majin notebook, nejakú tašku, svoje mikiny a na nohách rozviazané topánky. Už som nemala silu, chcelo sa mi od vyčerpania vracať. Ale nechcela som tam ostať už ani o deň dlhšie, tak som bežala. Nikde som nevidela Maju ale počula som jej zvonenie, tak som si myslela, že je pri mne. Keď som dobehla, som zistila, že mám Majin mobil vo vačku. No skoro som sa rozplakala, keď jej tam nebolo a pýtam sa prvého človeka, ktorého uvidím, ako zastavím lietadlo! Čo vám poviem, bola som akčná. Už som začala zmätkovať, keď ma začal upokojovať jeden párik, že ona dobehne a bez nej to lietadlo neodletí, keďže tam mala zabookovanú batožinu. Stála som tam a nechcela som tomu veriť, kým som ju neuvidela. Začala na mňa strašne kričať ale mne to bolo jedno, pretože už som vedela, že obe odletíme! 

Keď sme nastúpili, mi Maja ešte chvíľu nadávala, ale keď zbadala, že mám strach zo štartu začala sa mi radšej smiať. Počas letu sme sa sem tam porozprávali. Ale tie dve hodinky mi prišli najdlhšie v živote, pretože som sa veľmi tešila domov.

DOMA

Prílet bol úžasný! Už z výšky bolo vidieť, kde je Slovensko! Naozaj všade krásna zeleň. Kto žije dva mesiace medzi hnusnými betónovými budovami toto naozaj ocení. Rodičia ma čakali na letisku, rozbehla som sa za nimi a dlho sme sa objímali. Doma som im dala darčeky, všetko rozpovedala a radovala sa, že žijem. A že som doma. Všetká únava odpadla a išla som s kamarátkou hneď von, a na kebap! Prvé mäso po dvoch mesiacoch. Ešte v ten večer mi napísal Róbert, že Sandra bola v banke, všetko sa prešetrilo a je to ok. Radostne som písala túto správu Maji. Mojich 100 libier som už nikdy nedostala ale aj tak to s odstupom času beriem ako veľkú školu života. Možno si niektoré z vám myslia, že sme lamy. Že sa to malo robiť inak(to vieme). Ale som rada, že som si to vyskúšala a odteraz si viac vážim to, čo mám. Aj keď iba obyčajnú vodu, pretože keď budete piť tie chlórové s*ačky dva mesiace bude vám zle. Alebo zeleň všade okolo. Alebo rodinu, na ktorú sa môžete spoľahnúť. Alebo kamarátov, ktorí sú tu pre vás...Je toho naozaj veľa.