Manchester story vol. 1

Konečne som sa dostala k tomu napísať prvý diel. Takže čítajte!!!

Odchod sme si s Majou (Maisshou, Annamáriou - skutočné meno, Mary, Marijou, Anemary, Anička, Majka- vyberte si) plánovali už minulé leto, keď sme zistili, že sú tam aj iní gympláci. Teda plánovali je silné slovo skôr rozmýšľali. Nakoniec sme nikam nešli a plány spadli pod knihy a stres z maturity. Keď sme odmaturovali každá sme išli vlastným smerom. Ja som behala s priateľom každé ráno, nakupovala a hlavne sa snažila dobehnúť zameškané so spánkom.  No potom prišla na rad nuda. "Čo budem robiť celé leto?" Jasné, brigáda by sa hodila ale v PB? Neni šance. Začala som pozerať po iných agentúrach, keď mi z jednej zasvietil mail - fotograf, Kanárske ostrovy, nástup ihneď. Bolo jasné, že na kasting pôjdem. Na kastingu som zistila, že namiesto sľubovaných 20 a viac miest obsadzujú iba 10 a 6 už majú obsadených. Neviem po španielsky a po nemecky veľmi kostrbato, takže to bolo bez šance. S Majou sme sa rozhodli teda, že pôjdeme do Londýna. Napísali sme do Student agency a čakali na odpoveď. Chceli sme odísť najneskôr 7 júla. Zo Student agency prišla odpoveď, že v Londýne majú voľno až 15 -tého a ak chceme, máme si vybrať buď Birmingham alebo Manchester. Keďže už som v B bola, voľba padla na MCR. To bolo týždeň pred odjazdom. Za celý týždeň sme vybavovali všeliake poistenia a nákupy.Kamarát mi písal, že jedlo v MCR je rovnako drahé ako na Slovensku, preto som sa rozhodla nekupovať veľa. Hádam to nebudem všade so sebou vláčiť. Potom som ešte skočila ku kaderníčke na ombré. Vec, ktorá ma desila najviac bola cesta tam. Keď zháňate letenku týždeň pred odletom vie byť dooosť drahá. Preto sme sa rozhodli pre bus, ktorý bol o polovicu lacnejší. Piatok som zbalila posledné veci a čakala som do druhej. Išla som poslednýkrát do vane. Posledná večera a potom sme nasadli s našimi do auta, išli pre Maju. Autobus nám išiel zo Žiliny. Boli sme tam čosi pred druhou aby sme okolo druhej mohli vyraziť. V aute panovala celkom nervozita. Hlavne moja maminka sa o mňa dosť bála. Nakoniec sme videli prichádzajúce svetla, tak sme vystúpili, naši ma poslednýkrát objali. Mamina mi dávala ešte dáke eurá ale ja som povedala, že ich už nepotrebujem, veď mám libry nie? Nasadli sme, zakývali sme a naša cesta mohla začať! 

Bus bol poloprázdny, čo znamenalo, že si môžeme lahnúť. Takže celú cestu do Prahy som mohla spať. Ja som sa ešte nezmienila, že my cestujeme Žilina - Praha- Londýn - Manchester? No, čo vám poviem. Busom už nikdy! Do prahy sme prišli o siedmej ráno.Lenže čo viete robiť s batožinou v Prahe? Nič. Sedeli sme tam asi dve hodiny. Keď sme sa s Majou začali rozprávať o tom, ako sa nám tam nechce čakať, prihovorila sa nám jedna dievčina povedala, že batožinu si odkladá v úschovni a ide pozrieť mesto. Po krátkom rozmýšľaní sme odložili  batožinu a išli sme sa prejsť po meste, keďže sme mali ešte 3 hodiny čas. Išli sme do nejakého obchodného strediska. Tam sme si pozreli inšpiráciu, že na čo všetko chceme mať prachy. 

Vrátili sme sa na stanicu. Už nám ohlasovali, že sa máme nalodiť, tak sme sa pobrali na naše nástupište. Bolo tam veľa starších ľudí okolo 40 až 50 rokov. Nejaký rómovia s deťmi. Všetci mali naozaj pobalené asi všetky veci z domu a vyzeralo to, že idú za novým životom. Potom pár študentov ako my. Nasadli sme do plného busu a konečne som sa mohla dostať do hladiny alfa a spať. Teda tak som si to myslela. Ľudia sa stále premiestňovali a nakoniec sa stalo to najhoršie. prešli kolo nás traja ľudia. Otočím sa na Maisshu a hovorím jej, že tí ľudia smrdia. Lenže gól nastal vtedy, keď si sadli. " Joooo tady je to pohodlný. Tady si můžeme zout boty!" Tak som sa dostala do kómy smradu. Áno, tí ľudia sa asi necítili ale mne bolo zle! V tej chvíli som otočila hlavu smer klíma a dýchla odtiaľ. Išli sme cez celé Nemecko cesta bola naozaj dlhá a zástavky málokedy. Keď už sme zastavili trieskala som si hlavu o stenu, že som nevzala tie eurá od maminky. Pretože tam sú WC platené. EURAMI! Takže mi Maja musela požičiavať. Keď sme už prešli celé to nekonečné Nemecko. Dostali sme sa do Belgicka tam bola jedna dlhšia zastávka, kde sme si dali rízky. Veď sme dáky slováci! 

Potom kóma a prebratie s veľkými bolesťami zadku, chrbta a krku na francúzskych hraniciach. Všetkých nás nahnali cez pasovú kontrolu. Cítila som sa ako nejaký utečenec. Vôbec sa s nami nechceli rozprávať po anglicky. Našťastie niektoré výrazy pochopíte.  Nakoniec sme museli ešte asi hodinu čakať, kým nás naložili na vlak, ktorý nás mal previesť cez kanál. Keď sme sa tam už konečne dostali sedeli sme tam v zmesi vydýchaného hnusného vzduchu. Dalo sa výjsť von do kabíny vlaku ale tam bola zima a síce menej ale stále vydýchaný vzduch. V autobuse som sa už potila a točila sa mi hlava, keď ma Maja zobrala von. Nakoniec som vydržala a dostali sme sa do ANGLICKA! Zase kóma. Preberiem sa po nejakom čase vidím typické anglické domy. Spánok Westminster bridge spánok Victoria´s station. Kruté prebudenie. Všetko ma bolelo nevedela som, čo budem robiť a museli sme sa kdesi zložiť. Bolo asi 5 hodín ráno. Ako sa sakra dostanem do MCR? S Majou sme začali behať okolo Vic station a hľadať vchod. Len vonku stál týpek, ktorý predávala lístky. Prišli sme k nemu a hovoríme, že chcem kúpiť do MCR. Vysmial sa nám do xichtu, že on to tu nepredáva a odišli sme obiehať Vic station. Nakoniec sme sa nejako dostali dnu a išli sme k jedinému otvorenému okienku. Človek by čakal, že takáto svetová metropola nikdy nespí. Spí! Opýtali sme sa ho, koľko by nás stál vlak. Povedal, že 70libier. Skoro ma prekotilo a odišli sme hľadať busy. Cestou von zo stanice sme našli spoločnosť, ktorú Maja pozerala. Otvorené až o deviatej. Tak sme sa trepali naspäť s tými obrovskými ruksakmi do stanice. Tam sem sedeli na lavičke. Mne odpadávala hlava a zaspávala som mikrospánkom každých 5 minút. Maja to nejako ustrážila a o deviatej sme si už konečne išli kúpiť lístky. Londýn bol prebudený do nového dňa. Všade boli ľudia. Síce bola nedeľa ale už behali japonský turisti. Čím menší japonec, tým väčší foťák. Normálne by som obdivovala celé mesto a všetky uličky, ktorými sme prechádzali ale teraz mi bolo len zle. Bola som polomrtvola, špinavá a unavená. Dobehli sme k predajni lístkov. Podebatovali s jedným angličanom a kúpili si lístok do MCR. Počkať až o 12, takže naspať návrat do stanice. Okolo jedenástej sme sa dostali na Victoria coach station a tam sme čakali. Nenávidím čakanie! Ešte aj teraz, keď to píšem ma to dokáže naštvať. Potom už konečne ohlásili náš bus. Nastúpili sme na 4 hodinovú cestu do MCR. Potom už KONEČNE, KONEČNE Manchester! Volali sme týpkovi a on nám napísal, že len sms. Po polhodine (čože je to polhodina?)pre nás došiel. Nastúpili sme do auta, kde sme si nemali kam odložiť veci, pretože tam mal decko, decké veci, vysávač. Keby sme natáčali jeho cestu, tak z toho môžu vzniknúť ďalšie debilné keci. Celú cestu obdivujem tie krásne tehlové domčeky. Ako krásne to vyzeralo na slnku! Odbočujeme Maja vedie s týpkom konverzáciu a ja sa modlim nech nezabočujeme k tomu domu s vyhodenými matracmi. Smola, ideme rovno k nemu. Otvorí nám bránu, dvere vovedie nás do izby a ....